Najväčšia krádež v histórii Slovenska. Aj taký prívlastok dostalo rozpredávanie štátneho majetku po páde komunistického režimu.
Bývalý expremiér Vladimír Mečiar, počas ktorého poslednej vlády sa mal sprivatizovať štátny majetok za takmer 210 miliárd eur, v rozhovore pre HN ponúkol veľmi prekvapujúce vysvetlenie problémovej privatizácie - udiala sa poza jeho chrbát.
Viróza úraduje
"Stala sa bohužiaľ taká vec, že som dostal nejaké vírusové ochorenie, stratil som aj hlas a liečil som sa a v tejto dobe sa zošvindľovalo niečo, čo znamenalo 32 privatizačných projektov, medzi nimi aj Nafta Gbely, ktoré sa potom prepisovali v dobe, keď som ležal na lôžku a nepočul a nerozprával. Ale to patrí už do histórie a už to nenapravím. Takže boli tam kroky, ktoré sa potom od roku 1996 do roku 1998 robili ťažko," povedal pre HN Mečiar.
Práve medzi najznámejšie prípady mečiarovskej privatizácie patril predaj VSŽ a Nafty Gbely. Obe tieto transakcie vytvorili nových slovenských oligarchov – Alexandra Rezeša a Vladimíra Poóra. Nie je náhoda, že práve oni patrili medzi najbližších stúpencov Mečiara a sponzorov jeho HZDS.
Mečiarova vláda pritom rozhodla, že formou dlhopisov sa medzi občanov rozdelí len 33 miliárd z celkovej sumy 210 miliárd eur.
Na zostávajúce tučné sústo v hodnote viac ako 170 miliárd korún sa mohli tešiť privatizéri. To, čo sa rozpredalo za Mečiara, získali výsostne ľudia blízki jeho HZDS.
Mnohí z nich fabriky získané za zlomok ich skutočnej hodnoty vytunelovali a vytiahli z nich miliardy korún. Takáto "divoká" privatizácia bola aj jedným z dôvodov, prečo Slovensko nebolo v roku 1996 pozvané na začiatok rozhovorov o vstupe do Európskej únie.
Ako sa rozpredal majetok Slovenska
Kľúčovým dátumom na spustenie prakticky neobmedzenej privatizácie sa stalo celonočné zasadnutie parlamentu začiatkom novembra 1994, ktoré vošlo do histórie ako noc dlhých nožov.
Mečiarov vládny tábor si na ňom okrem iného odhlasoval, že o priamych predajoch štátnych podnikov už nebude rozhodovať vláda, ale Fond národného majetku. Dôvod bol jednoduchý – kým vláda musela o svojich krokoch podrobne informovať a spovedať sa napríklad médiám, Fond vykonával čiernu prácu bez akejkoľvek kontroly.
V roku 1995 tak jeho vedenie rozhodlo o 370 priamych predajoch podnikov, hoci pôvodne naplánovaná bola menej ako polovica. Verejnosť sa dozvedela len to, komu sa spoločnosť predala a za koľko. Na informácie, aká bola skutočná cena podniku alebo kto sa okrem víťaza o firmu uchádzal, nemal nárok nikto nepovolaný.
Vláda Vladimíra Mečiara týmto spôsobom predala do roku 1998 majetok v účtovnej hodnote 109 miliárd korún len za 31 miliárd.