Spomeňme duely medzi americkými demokratmi a republikánmi, ktorí v prezidentských voľbách každé štyri roky bojujú o to, aby presadili svojho kandidáta za šéfa Bieleho domu. Podobné to je aj v Británii, kde v parlamentných voľbách bývajú najúspešnejší pravicoví konzervatívci a ľavicoví labouristi. Počas dlhej histórie sa na ich čele vymenili desiatky politikov a tieto strany sa s väčšou či menšou pravidelnosťou striedajú pri moci. Len občas sa k nim vo voľbách priblížia liberálni demokrati či aktuálne Strana nezávislosti Spojeného kráľovstva.
Spomienky na komunizmus
Prečo to teda na Západe funguje a u nás nie? Jeden z dôvodov je ten, že v Slovákoch stále driemu spomienky na viac ako štyri desaťročia komunistického režimu. Vtedy boli nútení voliť prakticky jedinú stranu, ktorá si robila, čo sa jej zachcelo. Ľuďom jednoducho prekáža, že veľké strany nedokážu riešiť volebné neúspechy alebo kriminálne kauzy tak, ako je to zvykom na Západe – teda odchodom celého vedenia, či v prípade korupčných škandálov vydaním zodpovedných vysokopostavených ľudí na trestné stíhanie. Hlavní šéfovia strán sa tešia beztrestnosti, spravodlivosť zvyčajne dosiahne nanajvýš na malé ryby. Voliči preto často dajú hlas populistom, ktorí sľubujú rýchle, avšak nereálne riešenia.
Strany na jedno volebné obdobie
Vo väčšine prípadov ide o hnutia jedného muža, ktoré si nedokážu vybudovať pevnú stranícku štruktúru a prežijú maximálne jedno volebné obdobie.
Takto dopadli parlamentné voľby na Slovensku v roku 2016
