Nestáva sa často, že sa za našou kultúrou a literatúrou obzrie niekto mimo Slovenska či bližšieho okolia. Počin kanadského historika Petra Brocka, ktorý v roku 1976 po podrobnom preskúmaní archívneho materiálu a periodík vydal v angličtine knihu o slovenskom národnom obrodení, bol takmer priekopnícky. Po štvrťstoročí sa môžeme na vlastnú históriu očami spoza oceánu pozrieť aj my. Vydavateľstvo Kalligram v spolupráci so slovenskou literárnou historičkou Dagmar Kročanovou-Robertsovou pripravilo preklad do slovenčiny pod názvom Slovenské národné obrodenie 1787 -- 1847. Pri zbežnom preskúmaní obsahu neunikne bohatý poznámkový aparát a zoznam použitej literatúry na dvanásť strán. Práca rozsahom neveľká je rozdelená do troch častí. Prvá si všíma bernolákovské hnutie, druhá Kollára, Šafárika a tretia štúrovcov. Slovenský preklad dopĺňa aj doslov Rudolfa Chmela.
Odborné dielo Petra Brocka sa značne odlišuje uhlom pohľadu od iných slovenských prác. Kým naše diela detailnejšie mapujú rôzne aktivity daného obdobia, toto je kniha o vzťahoch. Bernolákovcov si všíma ako skupinu, ktorej v rámci katolíckej konfesie nevyhovovala biblická čeština evanjelikov. Zároveň sa chcela priblížiť slovenskej inteligencii a nižšej šľachte (nie ľudu). Bernolákovci sa zamerali podľa Brocka na aktivity s občanmi natio hungarica -- národnosti uhorskej. Kollára autor predstavuje ako konzervatívneho politika, jazykovedca. Ten presadzoval všeslovanskú ideu vzájomnosti. Odbremenil sa teda od pocitu, že je uhorskej národnosti a prijal slovanskú identitu. Za spisovný jazyk Slovákov považoval češtinu. Uvedomil si síce, že nová kodifikácia češtiny už nevyhovuje slovenskému etniku, no od češtiny neustúpil. Neúspešne sa usiloval o zmeny v prospech zrozumiteľnosti pre Slovákov. Pri silnejúcom maďarizačnom tlaku a odklonu kodifikovanej českej normy sa zradikalizovalo predtým umiernené štúrovské krídlo. Natio hungarica sa začala vzťahovať už len na maďarskú národnosť (Maďari dodnes nerozlišujú medzi uhorským a maďarským). Nová čeština sa na Slovensku neujala. Po uzákonení slovenčiny štúrovcami (autor uvádza 14. február 1843 medzi treťou a štvrtou hodinou! v bratislavskom lýceu) sa konečne začalo hovoriť aj o slovenskom národe. Radikálna skupina si znepriatelila dožívajúcich bernolákovcov i Kollára. Združenie štúrovcov je vykreslené čo sa týka politickej stránky veľmi flexibilne. Dôležité nebolo, na koho stranu sa pridá. Politika mala len zabezpečiť ďalšie fungovanie slovenčiny a slovenského národa. Filozoficky bolo hnutie presiaknuté Herderom a Heglom. Kniha na záver hovorí o zmierení bernolákovcov a štúrovcov v roku 1852. To vyústilo do hodžovsko-hatallovskej kodifikácie. Patrilo by sa dodať (čo Brock nespravil), že k pokusu o zmierenie medzi slovenčinou a slovenskými používateľmi češtiny došlo v roku 1858 vydaním almanachu Concordia. Roky do 20. storočia Brock označil za úpadkové (s čím by sa dalo polemizovať) a bol to takmer zázrak, že ich Slováci prežili.
Osviežujúco, netradične a motivujúco pôsobia niektoré pasáže diela, keď sú, napríklad, bernolákovci porovnávaní s hnutím amerických černochov. J. Palkovič, ktorý viedol nezáživné prednášky na katedre reči a literatúry česko-slovanskej, nebol vraj motivovaný finančne a musel si zháňať iné zdroje obživy. O Štúrovej rozprave Nárečja slovenskuo... sa autor vyjadril, že je nezáživná, argumentačne nepresná a systém výkladu je chabý. Brock si všimol aj to, že ani bernolákovci, ani štúrovci, nenapísali žiadnu učebnicu, živo však debatovali o pravopise. Nepodchytili ľud výučbou v nižšom školstve, no obe skupiny zakladali spolky striedmosti. Podobných netradičných postrehov je v knihe viac, a tak si na svoje príde aj laický labužník.
StoryEditor