Od rozpadu východného bloku sa názory na revolúciu začali prehodnocovať. Kritike bolo podrobené aj zaužívané pomenovanie. Niektorí historici uvádzajú, že nešlo o revolúciu, ale ozbrojený prevrat. Nebola to podľa nich veľká revolúcia, keďže o výsledku bojov v dejisku revolúcie -- v Petrohrade, rozhodli skupiny vojakov na úrovni niekoľkých plukov. Takisto nie je presné adjektívum socialistická, keďže svojou povahou riešila skôr občiansko-demokratické problémy. Navyše dátum revolúcie v juliánskom kalendári spadá na 7. november. Bez ohľadu na terminológiu však treba konštatovať, že táto zmena poznamenala jednu epochu svetových dejín a mala ďalekosiahle dôsledky nielen pre Európu.
Negramotný mužíček
Rok 1916 bol posledným úplným rokom vlády dynastie Romanovcov, ktorá v Rusku vládla viac ako tristo rokov. Účasť Ruska v 1. svetovej vojne prinášala neúmerne vysoké straty na ľudských životoch bez vyhliadok na zmenu tohto stavu. Naďalej sa zhoršovala aj hospodárska situácia impéria. Treba tiež dodať, že cár Mikuláš II. a jeho manželka Alexandra Fjodorovna naďalej strácali popularitu medzi obyvateľstvom. K tomu prispela aj ich závislosť od "božieho človeka", negramotného sibírskeho mužíka Grigorija Rasputina, ktorý nepriamo ovplyvňoval aj cársku politiku. Zavraždenie Rasputina v decembri 1916 akoby bolo predzvesťou pádu monarchie v Rusku.
Občianska vojna
Ôsmeho marca 1917 sa v Petrohrade začali protestné zhromaždenia robotníčok, ktoré čoskoro prerástli do státisícových zástupov protestujúcich proti cárizmu vôbec. Dňa 13. marca 1917 sa ustanovil dočasný výbor štvrtej štátnej dumy, z ktorého potom vznikla dočasná vláda. Zároveň sa konštituoval soviet (rada) petrohradských vojenských a robotníckych zástupcov. Cár Mikuláš II. o dva dni neskôr abdikoval. Konštituovaná dočasná vláda koncom leta vyhlásila ruskú demokratickú republiku. Kerenského vláda však od leta nemala nad Ruskom kontrolu. V krajine sa zväčšoval chaos, vojaci svojvoľne opúšťali front, šírili sa roľnícke nepokoje a štát sa ocitol na pokraji občianskej vojny.
Pán Uljanov, prezývaný Lenin
O boľševikoch sa v Rusku do apríla 1917 veľa nevedelo. V Petrohrade ich bolo koncom roka 1916 len 1 500 až 2 000 a v Moskve dokonca len 300 až 600. Toto politické zoskupenie oficiálne vzniklo najprv ako frakcia na 2. zjazde ruskej sociálnej demokracie v Bruseli a Londýne v lete 1903. Vedúcou osobnosťou boľševikov sa stal Vladimír Iľjič Uljanov, prezývaný Lenin. Aktívne sa zúčastnil na neúspešnej revolúcii v roku 1905 a na jar 1917 sa rozhodol chopiť svojej príležitosti. Jeho príchod do Ruska v povestnom zaplombovanom železničnom vagóne priamo súvisel s plánmi nemeckého generálneho štábu. Nemci sa rozhodli vojnu vyhrať zatlačením na kritické miesta dohodových štátov, pričom v Rusku mali byť rozkladovou silou vyvolávajúcou chaos práve boľševici. Vďaka ohromnej finančnej sume sa začali realizovať ich plány.
Slobodu utláčaným národom!
Živelný pokus o boľševický prevrat v dňoch 16. až 17. júla 1917 ešte nebol úspešný. Lenin dokonca musel utiecť do Fínska. V tejto situácii jeho rolu v Rusku prevzal Lev Trockij, ktorý naďalej propagoval známe boľševické heslá: mier a pôda. Dočasná vláda začiatkom jesene už nedokázala zvládnuť situáciu a zlyhala. Rusko stále neukončilo vojnu a len váhavo realizovalo demokratické reformy. Boľševici pritom operovali s heslami, ktoré nachádzali medzi prostými ľuďmi úspech. Patrili k nim slogany o ukončení vojny za každú cenu, pôde roľníkom, slobode utláčaným národom, náprave hospodárskej situácie atď. Svoj vplyv presadzovali naoko nestranne -- cez soviety. Pod úspechom prevratu zo 7. novembra boli podpísané práve heslá boľševických radikálov, ktoré zodpovedali náladám ľudových más. Nešlo síce o všetko obyvateľstvo Ruska, ale ostatní sa uspokojili s úlohou "mlčiacej väčšiny". Hoci sa prevrat podaril vcelku hladko, naplno otvoril cestu k občianskej vojne v Rusku, ktorá trvala do roku 1920.
Ďalší Leninovi súdruhovia
Veľká októbrová socialistická revolúcia našla ohlas aj v iných štátoch Európy a, samozrejme, aj v Rakúsko-Uhorsku. Pod vplyvom revolučných hesiel tu vypukol v januári 1918 generálny štrajk. To však bol iba začiatok. Množili sa vojenské vzbury, ktoré podnecovali navrátilci z ruského zajatia. K najväčšiemu vzopätiu revolučnej vlny došlo koncom roka, teda po rozpade monarchie, a v prvej polovici roku 1919. V marci bola v Budapešti vyhlásená Maďarská republika rád, na čele ktorej stál blízky Leninov súdruh Béla Kun. V tomto období sa sovietske Rusko samo pokúšalo o vývoz svetovej revolúcie aj do iných krajín Európy. Ofenzíva červenej armády na Ukrajinu a do Haliče proti Poľsku podmienila aj rozhodnutie Maďarskej republiky rád zorganizovať tzv. severnú výpravu proti ČSR. Hoci československá armáda utrpela sériu porážok a revoluční Maďari prenikli až k poľskej hranici, spojenie so Sovietmi sa nepodarilo. Šestnásteho júna 1919 bola v Prešove vyhlásená Slovenská republika rád, ktorá však existovala len počas prítomnosti maďarskej červenej armády na našom území. Porážka sovietskeho Ruska v tzv. zázraku na Visle v roku 1920 znamenala krach sovietskej politiky v úsilí získať do svojej sféry vplyvu iné krajiny. Aspoň na krátky čas.