Egypt zosadil z teplého miestečka Mubaraka. Líbyjský ľud protestuje proti Kaddáfímu. A Slovensko? Tiež sa nenechá zahanbiť. Naše zdravotné sestry a pôrodné asistentky zbroja proti nízkym platom a vysokému veku pre odchod do dôchodku.

Stop, chrípková epidémia
Cez presklené dvere je to len na skok k pacientom a sestričkám jedného z oddelení ružinovskej nemocnice. Povolenie pýtať sa na petíciu prehodia sestry ako horúci zemiak na vrchnú sestru, tá zasa na primára. A ten na hovorkyňu nemocnice. Ale my chceme počuť, čo si o tom myslia sestry, nie hovorcovia. Jedna zo sestričiek nás odprevadí odo dverí: "Máme tu aj tak chrípkovú epidémiu, ani dnu vás nemôžem pustiť." Sama vraj petíciu ešte nečítala. Isto tak urobí, veď výška aj jej nadčasov šliape na päty "nízke" jej platu.
Pri dverách leží na stole dotazník pre pacientov o spokojnosti služieb na oddelení. Tak predsa nežiadajú iba vyššie platy, ale aj odpoveď od pacientov, či si ich zaslúžia.

Sestry. Biologické
Prepašovať sa do sesterskej miestnosti sa zdá najlepším riešením na malý prieskum. "Nič sa ma nepýtajte. Petíciu nepodporím. Nemá to význam. Chcem mať len v pokoji svoju robotu, nestojím o problémy," krúti hlavou sestra, ktorá okrem svojho vlastného názoru nechce povedať ani meno. S takýmto prístupom sa Slovenská komora sestier a pôrodných asistentiek môže s vysnívanou stotisícovkou podpisov rozlúčiť. "Mne je to jedno, čo si robia. Som tehotná a odchádzam," zaklincuje všeobecnú sesterskú nejednotnosť ďalšia mladá sestrička.
Ešte že sú aj ľudia, ktorí sa o ich záujmy starajú viac ako ony samy. Pred oddelením dlhodobo ležiacich pacientov sa rozprávajú dve sestry. Biologické. Jedna z nich má v nemocnici manžela po mozgovej mŕtvici, sestričky s ním teda musia pravidelne cvičiť. A aj cvičia. I keď niekedy s trochou reptania. "Sú nervózne, lebo je ich málo. Mali by ich prijať viac."

Drž hubu a krok
Presviedčať jednu zdravotnú sestru po druhej, aby mala trochu odvahy a povedala svoj názor nahlas, po chvíli nudí. "Veľa práce" sa javí ako dobrá výhovorka na vyhnutie sa zodpovednosti za vlastné konanie.

"Ja som s nimi spokojný, sú ústretové, milé. Trošku hlučné občas, ale to treba privrieť oko, veď sme všetci ľudia," hovorí pacient Peter a so smiechom dodáva: "Nech založia petíciu: odcházíme!" V nemocnici je už tri dni, ale možno si neuvedomuje, že i on sám by sa stal rukojemníkom ich odchodu. "To, že majú nízke platy, je smutné. Ale keď nemáte v krajine naftové polia, odkiaľ tie peniaze vezmete? Niekomu musíte zobrať, aby ste niekomu dali."

V hlúčiku medikov pred bufetom má petícia viac podpory ako v niektorých sesterských izbách. "Sestričky sú podhodnotené. To nie je ľahké robiť, ani keby mal človek dvadsať eur na hodinu," hovorí medik Martin. A slovenské sestričky to robia. A za oveľa menej. Slováci podľa tejto mladej generácie začínajúcich lekárov vraj až príliš držia "hubu a krok". A v ružinovskej nemocnici pracujú rovnakí Slováci. A Slovenky.

Made in Czech republic
Zdravotné sestry však nie sú len v nemocniciach. I zariadení sociálnych služieb sa podpisové hárky týkajú. Jedným z nich je i domov dôchodcov Hestia v bratislavskej Dúbravke. V ambulancii centra práve diskutuje Ingrid Silvánová, odborná garantka Agentúry domácej ošetrovateľskej starostlivosti, s lekárkou. "Ja si robím sama na seba, na živnosť," hovorí a vedie nás zariadením. Petíciu ešte nečítala, ale je za, ak má zlepšiť situáciu sestier. "Ale aj ony musia nejako prispieť. Musia sa vedieť presadiť, musia vedieť vystupovať. Ak sú v ulite, nikto o nich nebude vedieť."

Časť z 34 pacientov práve olovrantuje. Väčšina z nich sa ťažko pohybuje. A ťažko komunikuje. I o to je práca v takomto zariadení pre sestry i ošetrovateľov náročnejšia.

"Môžete Martina odfotiť v akcii," naviguje nás Ingrid Silvánová do izby, kde práve Martin Haruštiak, zdravotná sestra, preväzuje rany pacientke.
"V roku 1994 som ako pomocný pracovník dostal plat 2 900 korún. Postupne tie platy šli hore, ale oproti tým susedným krajinám je to žalostné," hovorí a vracia sa k preväzovaniu rán. Priemerná mzda sestier v Poľsku je 800 eur. V Česku má sestrička s tridsaťročnou praxou základný plat 24-tisíc českých korún. Na Slovensku 295 eur. A osobný príplatok.

Martin je jedným z tých, s ktorého podpisom sa môže na petičných hárkoch počítať. "No aké sú reálne možnosti, to neviem. Tu už bolo kopec všelijakých štrajkov a nikdy to neprinieslo výsledky. Pokiaľ tu nebude jednotný postup, ako povedzme v Česku, tak to nepôjde."

Všetci dobrí, až na Ingrid
"Dobrý deň. Kde máte mačičku?" otvára sestrička dvere jednej z izieb v suteréne, kde sú o čosi mobilnejší pacienti. Tieto dve pacientky si zo svojej izby urobili celkom útulný domov. Vonku sa starajú o záhradku, vnútri o štvornohú Babuľku.

"Ja veľmi rada chodím po nemocniciach. Som strašne zvedavý tvor," rozpráva deväťdesiatročná pacientka. A zistila tak, že nie všetky sestričky na Slovensku si to zvýšenie platu zaslúžia. Na tie v centre sa však nesťažuje. "Nielen vy, ale aj oni vám dávajú veľa," hovorí Ingrid Silvánová o tom, ako si môže vymieňať skúsenosti s tou skúsenejšou generáciou pacientov. Základom dobrých služieb je podľa nej dostatok zamestnancov. A v tomto centre sa vedenie naozaj snaží, aby bolo personálu dostatok. "Okrem vás je tu dobrý personál," prerušuje najstaršia občianka zariadenia diskusiu a so smiechom dodáva smerom k sestričke: "Hovoria, že ona kričí a ja jediná jej to tolerujem, lebo ja nepočujem."

Cestou von stretávame ošetrovateľku Denisu. "Sú tu klienti, niektorí aj agresívnejší a zlí a každý deň sa s ním ťuťkáte ako s bábätkom, ošetrujete ho, venujete sa mu a stále nadáva. A zrazu príde deň, keď vám povie ďakujem. Alebo sa usmeje. To sú nádherné chvíle a naberáte z nich energiu." A z toho máte možno lepší pocit, než zo zvýšenia platu. No z dobrého pocitu sa účty platiť nedajú.