Chcete platiť eurom? Potom potrebuje spoločnú eurovládu – povedali Francúzi. Je to síce omyl, ale... Časom sa zrealizuje. Francúzskeho nápadu sa už chytili aj Nemci. Sú ochotní podporiť projekt „veľkého euroministra“. Presnejšie: ministra financií eurozóny.
Od ministra k vláde
Nemci dobre vedia, že ekonomicky aj finančne bude „eurominister“ nezmysel. Zo skúseností s európskou politikou vieme, že každý úrad má silnú gravitáciu. Tá spôsobuje, že aj malý úrad sa o pár rokov rozrastie na mamutí kolos – s vlastným financovaním, úradníkmi, právomocami. A dlhmi... Lenže – práve o toto ide. Nemci podporujú „superministra“ len preto, že je to nešikovný, nákladný, ale silný krok k veľkej politickej únii. Okolo euroministerstva vznikne niečo ako ekonomická vláda eurozóny. A na konci vznikne federálna vláda. Riadiť ju budú najsilnejší hráči únie – Nemci s Francúzmi. A kto ovládne menovú úniu politicky, ten z toho bude mať napokon aj ekonomické výhody.
Jednoducho: Nemci sú ochotní obetovať dočasné ekonomické záujmy v prospech dlhodobých politických cieľov. Mimochodom, takto dnes funguje celá eurozóna. Je to presne naopak, ako na začiatku...
Pôvodne mala byť EÚ (eurozóna) nástrojom na obchodné, ekonomické a finančné výhody pre členské štáty. S tým, že národné štáty ostanú politicky suverénne. Dnešná eurozóna je už obrátená. Výhody – spoločná mena – sa zmenili na nevýhody. Zo slabých krajín sú dlžníci, ktorí čoraz viac zaostávajú. Zo silných sú veritelia, ktorí musia udržanie eurozóny financovať miliardovými úvermi a zárukami. Systém „vlastníkov dlhu“ verzus „vlastníci kapitálu“ sa však toleruje v záujme politickej integrácie.
Celkom presne to vystihol komentátor Financial Times Wolfgang Münchau. Podľa neho je nesporným faktom, že euro je pre krajiny ako Taliansko či Francúzsko ekonomicky nevýhodné. Nevýhody však tolerujú v záujme tesnejšej politickej únie, ku ktorej chcú patriť.
Reformy verzus politika
Je pritom vrcholne otázne, či politická únia členským krajinám prospeje. Oveľa pravdepodobnejšie je, že politické zásahy a centralizácia Európsku úniu aj eurozónu ešte viac zdeformujú.
Eurozóna dnes naliehavo potrebuje na ozdravenie dve veci. Po prvé: prísne rozpočtové pravidlá pre členov, ktoré budú konečne platiť. A ich porušovanie sa bude trestať. Po druhé: potrebuje pravidlá pre dočasný odchod chorej členskej krajiny z eurozóny (menový inkubátor, v ktorom sa zničená krajina zotaví a potom sa vráti do eurozóny). Tak ako to navrhoval nemecký minister financií. Ani prvá, ani druhá vec nefunguje. Francúzi a Taliani porušujú pravidlá, prekračujú povolený deficit – a nič im nehrozí. Pri Grécku sme zas videli, že riadený „timeout“ je nepriechodný.
A keďže eurozóna sa nedokáže zotaviť prirodzene, diétou a jednoduchými pravidlami, ide sa na to z opačného konca. Namiesto reforiem príde tlak na politickú integráciu. A priberanie.
Dôsledky
Dôsledkom bude, že ekonomické nerovnováhy sa neodstránia, ale prehĺbia. S odvážnym predpokladom, že politické putá budú dosť silné na to, aby krivú konštrukciu eurozóny udržali.
A práve tento predpoklad je mylný. Politická únia sa nedá stavať zhora, technokraticky, bez dopytu a podpory európskej verejnosti. Alebo bez podpory väčšiny členských krajín. Preto dosť vážne hrozí, že „eurovláda“ nebude nový európsky benefit, ale nový európsky problém.