Vetné spojenie „Európa a Rusko“ šteklí európske uši už minimálne od začiatku 20. storočia, keď vtedy ešte málo známy profesor a neskôr prezident Československej republiky T. G. Masaryk vydal v nemčine knihu Russland und Europa. Podaktorí Masaryka odvtedy považujú dokonca za akéhosi predčasného zakladateľa „sovietológie“ či „kremlológie“. V čase a priestore sa v Rusku odohrali zmeny ako boľševická revolúcia, vznik ZSSR, kolaborácia s Hitlerovým Nemeckom, vyvraždenie poľských intelektuálnych a vojenských elít v Katyni, znásilnenie pobaltských krajín, druhá svetová vojna, vytvorenie satelitných štátov v strednej východnej Európe, rozdupanie maďarskej revolúcie 1956 a vytvorenie modelu „tankového komunizmu“ v Československu v auguste 1968.
Prelomový ako vždy
Minulotýždňová vrcholná schôdzka krajín NATO v britskom Walese sa – ako už tradične – označuje za prelomovú. A skutočne, tento summit prelomovým bol. Severoatlantická aliancia musela konštatovať, že popri tzv. nových bezpečnostných hrozbách ako terorizmus či islamistický fundamentalizmus tu ešte existuje jeden starý „rest“. Rusko a jeho hegemonistické ambície v bezpečnostnom prostredí, ktoré si tento štát sám definoval ako sféru svojich bezpečnostných záujmov – tzv. „bližnoje zarubežije“.
Takmer by sa chcelo povedať: Chudák NATO! Len čo sa prakticky vymotalo z Afganistanu a so záťažou na Blízkom východe v podobe sektárskej vojny v Sýrii a v Iraku, sa tu o svoje miesto na slnku prihlásil starý známy sused: Rusko.
Bez scenára
Vrcholné schôdzky NATO mávajú zväčša vopred predpísaný scenár záverečného komuniké. Ale zrejme ešte nikdy sa od legendárneho pádu Berlínskeho múru nestalo, aby NATO muselo improvizovať do poslednej chvíle. Zrejme nikto – ani sám ruský prezident – nevie, ako ďalej v konflikte s Ukrajinou. Nevie to ani Aliancia. Prípravy na vrcholnú schôdzku sa pohybovali okolo niekoľkých stálych okruhov. Afganistan a stratégia ukončenia. Blízky východ. Výdavky na obranu v členských krajinách NATO. Iste, aj vývoj na Ukrajine, lenže ten medzitým nabral úplne nepredvídateľnú krivku vývoja.
Áno, Európa je na tom lepšie ako v roku 1949, keď NATO vzniklo a vtedajší európski lídri museli predtým prosiť veľkého strýka Sama, aby Európu prikryl svojou ťažkou päsťou. Našej malej Európe už dnes nehrozia bezpečnostno-politické kataklizmy nacistického alebo komunistického razenia. Hrozí jej niečo iné. Po veľkých rečiach o samostatnej európskej obrannej politike je teraz tá Európa, ktorej je Slovensko inštitucionálnou súčasťou (EÚ, európsky pilier NATO), vydaná na milosť a nemilosť sebavedomému „bratríčkovi“ za Atlantikom, ktorý môže kedykoľvek povedať, že už má európskej konzumnej bezpečnostnej lenivosti tak akurát dosť.
Zvyšovanie výdavkov
Je to paradoxné, ale vďaka ruskej imperiálnej recidíve na Ukrajine Európa nakoniec získala. Zrazu si uvedomila, že kľúčom k jej bezpečnosti je ochrana vlastných hraníc proti chaosu, ktorý sa na Európu valí z nestabilných regiónov. A čuduj sa svete: európske členské krajiny NATO začínajú konečne hovoriť o vierohodnom zvyšovaní výdavkov na obranu, tejto elementárnej súčasti bezpečnostnej hygieny každého štátu. Vlastne by sme mohli zamávať ruskej štátnej oligarchii a povedať: vďaka ti, Putin.
Posilnenie Európy
Amerika, táto údajne arogantná superveľmoc, nám nateraz zachová svoju priazeň. Bude naďalej robiť to, čo robila od chvíle, keď ju dejiny dokopali do nevďačnej úlohy „bosa“ západného sveta. Neodíde z Európy, posilní svoje nepopulárne vojenské základne v strednej východnej Európe (Poľsko, Pobaltie – ak o to tieto krajiny pekne poprosia), nepochybne príde aj s ďalším už stokrát prerobeným plánom protiraketovej obrany a Európa si bude môcť opäť na chvíľu vydýchnuť. Summit NATO v Británii, ktorú čaká historická skúška teritoriálnej integrity ostrova (referendum o nezávislosti Škótska), sa stane predmetom nespočetných konšpiratívnych úvah. A „Američania“ nebudú (podobne ako Židia) môcť v správnej sprisahaneckej teórii chýbať.