StoryEditor

Život na Zelenom ostrove po slovensky

12.10.2007, 00:00

Hostel na Blessington Street, neďaleko rušného centra Dublinu, nie je celkom obyčajný hostel pre chudobnejších pocestných, a už vôbec nepripomína hrôzostrašný hostel z rovnomenného amerického hororu. Pre mnohých Slovákov znamená cestu a spôsob, ako sa naučiť v Írsku žiť a prekonávať najväčšie životné úskalia...

Neskoro večer je na letisku v Dubline rušno ako v úli. Lietadlá v jednom kuse pristávajú alebo odlietajú a v letiskovej hale sa tmolia dlho do noci tisíce ľudí: Tmaví, celkom čierni, žltí, červení, bieli aj hrdzaví... Človek má dojem, že sa ocitol rovno na križovatke národov sveta. Taká ľudská všehochuť na rozlohe niekoľkých stovák štvorcových metrov.

Tisíc a jeden pocit
Typickým poschodovým autobusom číslo 16a, ktorý si zafixuje trvale do pamäti každý prišelec, som sa odviezol na O Connell Street, do centra takmer dvojmiliónovej metropoly Zeleného ostrova, ako Írsko prezývajú všade vo svete. Je totiž obkolesené veľkou mlákou a z vtáčej perspektívy naozaj pripomína zelený ostrov aj v skorú jeseň.

Po približne polhodinke jazdy večerným mestom som vystúpil na Dorsetskej ulici a zostal stáť na chodníku. V tomto okamihu sa nedá nemyslieť na tisícky novodobých vysťahovalcov zo Slovenska, ktorí odišli do Írska hľadať šťastie. Pravdepodobne sa museli cítiť rovnako opustene a bezradne.

Obďaleč na chodníku postávalo niekoľko černochov, predávajúcich drogy, a tri tučné prostitútky, nevkusne navlečené do krikľavých minišiat. Chvíľu si ma obzerajú. Keďže neprejavujem žiadny záujem, prestanú si ma díleri aj prostitútky všímať.

Blúdim nočnými ulicami a vytrvalo hľadám ubytovanie v početných hoteloch. Recepční iba krútia hlavou a hovoria: sorry. Počas víkendu sú všetky hoteli beznádejne obsadené. Na Blessingtonskej ulici skúšam šťastie znova. Ak neuspejem, vrátim sa na letisko a prespím na lavičke v hale.

Spásonosný hostel
Mladé dievča - neskoršie sa dozvedám, že sa volá Majka a je Oravka z Námestova, sa usmieva. Rýdzo slovensky hovorí, že jednu izbu majú voľnú a za 25 eur na noc je moja.

"Ráno však musíte izbu opustiť, príde partia robotníkov zo Slovenska, zaistili si ju už dávnejšie," ospravedlňuje sa dievčina z Oravy. Upozorňuje ma na zákaz fajčenia, dodržiavanie nočného pokoja a zákaz pitia alkoholu na izbe.

"Nie sme žiadny bordel," s úsmevom reaguje na moje začudovanie. "Naši klienti sú ťažko pracujúci a potrebujú si oddýchnuť."

V tomto hosteli uprostred centra a v niekoľkých podobných na okolí začínala svoje pôsobenie v Dubline väčšina z približne 20-tisíc robotníkov zo Slovenska a z Česka. O jeho existencii sa dozvedeli od priateľov alebo aj z internetu.

Neskoro v noci, keď zaspávam na železnej postele, v polosne počujem zo susedných izieb ešte mužské hlasy, medzi ktorými sa jasne vyníma ženský smiech. Do hostela sa vrátili slovenskí robotníci z popoludňajších zmeny...

Životná skúsenosť
Michal z Galanty má 23 rokov a je budúci právnik. Tento mladý muž prerušil vysokoškolské štúdium na Právnickej fakulte Univerzity Jána Amosa Komenského v Bratislave a pred tromi mesiacmi sa so 700 eurami od rodičov vo vrecku vybral na skusy do sveta.

"Tie peniaze im hravo vrátim z týždennej mzdy," hovorí budúci právnik.

V nedeľu popoludní sedím s Michalom v tmavej miestnosti v suteréne hostela, ktorej robotníci láskyplne hovoria obývačka. Spoločne s nami v obývačke sedí asi sedem robotníkov. V očiach im čupí celotýždňová únava a na lícach majú niekoľkodňové strniská.

Títo muži majú jediný deň voľna v nedeľu, niektorí však pracujú na stavbách, vo fabrikách, v hoteloch a kluboch aj sedem dní v týždni a veľmi im do reči nie je. Michal však so mnou hovorí. Pracuje týždenne asi 60 hodín v nočnom klube a doručovateľskej službe.

Hovorí, že si zarobí dvojnásobok priemernej mzdy priemerného slovenského robotníka v Dubline, s prepitným z nočného klubu aj viac. Budúci právnik, ktorému v cudzine pomohol Čech, bez zábran hovorí.

"Ak ste Slovák, zabudnite na Slováka a neverte mu. Oberie vás o posledné peniaze a ilúzie. Nie Íri, Španieli, ale vaši krajania vás v cudzine okradnú."

Michal, ktorý už vraj stihol prebrúsiť celú Európu, dokonca tri mesiace žil a pracoval v Amerike, tvrdí, že vie, o čom hovorí. "Je to moja životná skúsenosť," hovorí bez hnevu.

Podvod po slovensky
Keďže v Írsku zarába týždenne dvojnásobok platu ostatných slovenských pracantov, rozhodol sa presťahovať sa aj s priateľom do rodinného domu. Predtým v dome žili slovenskí manželia s dieťaťom. Ona učiteľka, manžel tiež vysokoškolsky vzdelaný.

V Dubline a iných írskych mestách žije v prenajatých rodinných domoch alebo bytoch iba slovenská smotánka, teda ľudia, ktorí zarábajú viac ako osem alebo deväť eur na hodinu. Za osobu sa zvykne platiť za prenajatý byt alebo rodinný dom týždenne 250 eur.

Michal s priateľom teda zaplatili spomínaným manželom 500 eur - obratom dostali od vytúženého domu kľúčik. Keď sa o niekoľko dní neskoršie chceli do domu presťahovať, kľúčik už do zámku nepasoval a manželia sa aj s peniazmi prepadli pod zem. Situácia ako vystrihnutá z pomerov malého Slovenska.

"Agentúra, ktorá dom prenajímala, o našej dohode ani netušila, napokon sme bolo radi, že nás znova prichýlili do hostela. Inak by sme sa ocitli na ulici a pravdepodobne museli mesto opustiť," spomína na krajanov.

Dohadzovači na scéne
O podobné skúsenosti nie je medzi zahraničnými robotníkmi v celom Írsku núdza. V slovenských komunitách totiž pôsobia tzv. sprostredkovatelia práce. Špecializujú sa na Slovákov, ktorí ťažko zháňajú prácu a sú ochotní pracovať aj bez pracovnej zmluvy.

V krajine sa pohybujú dlhodobo, majú kontakty na firmy, a najmä stavebné spoločnosti a tvária sa ako agenti pracovných agentúr, ktoré de facto ani neexistujú. Prácu sprostredkúvajú neostrieľaným robotníkom, a hlavne tým, ktorí neovládajú anglický jazyk. Časť mzdy dohodeného robotníka tak putuje do ich vrecka.

Aj do hostela občas prichádzajú slovenskí podnikatelia a ich dohadzovači, ktorí si vyberajú na stavby robotníkov. Robotníkom vyplatia obyčajne dve alebo tri týždenné výplaty, potom sa vyhovoria na dočasnú platobnú neschopnosť. Niekedy dlhujú čiernym zamestnanom tisíc eur, niekedy aj viac.

"Títo ľudia drú na stavbách poväčšine načierno, bez pracovných zmlúv a poistenia (zdravotné poistenie v Írsku nie je povinné), výplaty v lepších prípadoch dostávajú na ruku, ak nedostanú, nie je koho stíhať," hovorí stavebný robotník Jožo z Topoľčian. Podvedený robotník nie je potom schopný platiť za ubytovanie, často sa ocitne na ulici a obyčajne je nútený vyžobrať si zopár eur na letenku a opustiť krajinu. Niekoľko mladých mužov v obývačke hovorí, že tiež pracovali na stavbe. Robotu im zabezpečil Slovák, len čo však malo dôjsť k výplate, zmizol aj s peniazmi.

Tretina do pančuchy
Zrelý muž, ktorý by mohol byť ostatným obyvateľom hostela otcom, pripravuje v kuchynke nedeľný obed - opekanú sekanú s varenými zemiakmi. V nedeľu si chlapi doprajú poriadne hody.

"Dvadsať eur tu hravo stačí týždenne na jedlo," tvrdí Juraj z Púchova. Tento 31-ročný muž žil a pracoval pred piatimi rokmi v Anglicku, v Írsku je tretí mesiac. Celkom zabehaný sveták. Kuchár však svetákovi odporuje.

"To by si musel jesť len chlieb, rožky a pukance," hovorí a láskyplne pozerá do rúry, v ktorej sa pečú asi dva kilogramy rozvoniavajúcej sekanej. Podľa neho každý za stravu minie týždenne sto eur, tí skromnejší polovicu, z mesačného platu, ktorý je v prepočte na slovenskú menu zhruba 50-tisíc, si môžu odložiť asi tak 20-tisíc.

"Ak nebudú piť a hrať na automatoch, aj vyše tretiny týždenného platu si môžu uložiť do pančuchy alebo na účet," hovorí. Mladí muži v kuchynke "otcovi" neodporujú.

Neskôr mi Juraj na svojej izbe - mimochodom, delí sa o ňu asi s desiatimi gastarbeitrami zo Slovenska a z Česka - hovorí, že stravovať sa dá za dvacku, a dojedá pritom asi tretiu paradajku.

Desať a viac ubytovaných mužov na jednej izbe má podľa neho tiež svoje výhody. Nájomné je podstatne nižšie a gastarbeiter si môže ušetrené peniaze odložiť.

Začiatky v cudzine sú však ťažké. Zarobené peniaze sa niekedy až obdivuhodne rýchlo vedia rozkotúľať. Pivo a cigarety sú tu drahé, na každom kroku lákajú výherné automaty a tipovacie herne.

Bez ženy
Ráno, keď som odchádzal z hostela na Blessington Street, stretol som na recepcii jedného z dvoch Slovákov, ktorý si zariadenie vzali do prenájmu. Ivan žije a podniká v Dubline niekoľko rokov, hovorí, že služby ich hostela momentálne využíva asi 45 slovenských a českých robotníkov. Koľko ľudí sa tu premlelo v minulosti, si netrúfa odhadnúť.

Stalo, že niektorí nájomníci nemali dosť peňazí na zaplatenie nájomného. Nie však preto, že nepracovali, ale preto, že ich falošní zamestnávatelia podviedli. Ivan aj jeho spoločník Rasťo však vedia v podobných prípadoch na platbu počkať. Pravda, ak dotyčný má prácu alebo si ju hľadá.

Na niekoľko minút som sa ešte zastavil v dvoch baroch v okolí hostela. Navštevujú ich takmer výlučne slovenskí robotníci a popíjajú írske pivo. Slováci však smutno tvrdia, že írske bary sú na míle vzdialené tým slovenským, do akých zvykli doma chodiť na pivné posedenia s priateľmi. A ešte im je smutno pri pohľade na ryšavé írske ženy...

menuLevel = 2, menuRoute = hnporadna/vikend, menuAlias = vikend, menuRouteLevel0 = hnporadna, homepage = false
02. máj 2024 10:40