V sobotu sa v priestoroch Národného osvetového centra konala vernisáž výstavy Umenie 2007. Pod projekt sa organizačne podpísalo Združenie historikov moderného výtvarného umenia, ktoré si na ministerstvo kultúry podalo grant so žiadosťou o sumu presahujúcu milión a pol korún na realizáciu "celoslovenskej výstavy maľby, grafiky a plastiky". Ministerstvo združeniu na tento pomerne vágne definovaný projekt schválilo viac než polovicu. Už pri letmom pohľade na pozvánku s grafickým vizuálom "primrznutým" niekde v prvej tretine 90. rokov je možné odhadnúť, že prezentovaných umelcov je vyše dvesto. Dopátrať sa však aspoň náznakov kritérií nejakej selekcie výtvarníkov alebo koncepčných vymedzení výstavy, sa rovná nadľudskému úsiliu. V mase mien sa nájdu vekovo, umelecky či ideologicky také rôznorodé osobnosti, že ak aj nejaká selekcia prebehla, uchopenie jej motivácií bude niekde mimo dosahu štandardného ľudského chápania. Viac svetla do záhady mi vnieslo zistenie, že organizátori oslovovali maliarov, grafikov a sochárov listom s výzvou, aby si nenechali ujsť šancu zúčastniť sa na tomto ojedinelom projekte a využili tak jedinečnú možnosť zapísať sa do dejín súčasného slovenského umenia. Po výzve nasledovali podmienky: uhradenie účastníckeho poplatku vo výške 500 korún, osobné doručenie diela do Domu umenia v Bratislave a po skončení výstavy jeho deinštalovanie a transport. Lákavé, nie? Na čo asi použijú -- resp. použili -- organizátori ministerstvom odklepnutý takmer milión korún, keď len na účastníckom poplatku zarobili slušnú sumu a všetok servis "diplomaticky" prenechali umelcom, radšej nechcem vedieť. Ambíciou organizátorov je "zmapovať, sústrediť a prezentovať aktuálne tendencie na domácej scéne". Niekedy je mi skutočne veľmi trápne aj za to, za čo nemôžem... Poznáte ten pocit?