Michael Kocáb: Dnes je už neskoro. Sme národom Karla Gotta

Váš otec bol evanjelickým farárom. Ovplyvnila vás táto skutočnosť?
- Otec bol disident a ŠtB ho mordovala od roku 1950. Samozrejme, že mi to robilo obrovské problémy. Ale nikdy ma to veľmi nehnevalo, pretože som mal to šťastie, že to bolo z politických dôvodov. Vnímal som to pozitívne, ale viem si predstaviť protesty iných detí, pretože som naozaj dostával do huby. Začalo sa to tým, že ma na začiatku prvej triedy zmlátili, pľuvali na mňa a dokonca ma prezývali "kostolná krysa". V školskej družine si zvykli na mňa počkať a raz ma dokonca zmlátili doma vo vlastnej izbe. V tom momente sa mi zrútila posledná predstava o existencii bezpečného zázemia.
Nikdy ste to rodičom po takýchto skúsenostiach nevyčítali?
- Nie, dokonca som bol na to hrdý. Moji rodičia boli veľmi charizmatické osobnosti a celú situáciu mi vysvetlili. Vždy som im veril a nikdy som sa nesklamal. Vtedy som tomu nerozumel, pochopil som to až neskôr. Navyše okres Karlových Varov i celé Sokolovsko malo v tom čase najvyššiu kriminalitu a "rudá rakovina" tu bola rozšírená vo vysokej miere.
Dajú sa potom vaše aktivity v skupine Pražský výběr považovať za istú formu odplaty či vedomej provokácie?
- Chalanov z kapely som vždy do politiky zaťahoval, ale každý to chápal inak. Napríklad Michal Pavlíček má politické črevo, takže jemu to proti srsti nebolo. V podstate to nebolo proti srsti nikomu - aby som niekomu nekrivdil - ale boli aj členovia, ktorých politika až tak nebrala. Nikto z nich však nespolupracoval s establishmentom alebo oficiálnou kultúrou. Nemusí sa každý zaoberať politikou a ja som to rešpektoval. Moje provokácie však tento podtext mali, aj keď som ich skrýval.
Po evidentnom brnkaní na nervy systému nielen dekadentnými textami vašich piesní, ale aj excentrickým správaním či oblečením, automaticky prišla reakcia. Pokus o zlikvidovanie českej novej vlny v týždenníku Tribúna a následný zákaz skupiny. Ako ste ho vnímali?
- Viete, my sme mali v 80. rokoch skvelý nástup nielen doma, ale aj v Maďarsku, Poľsku i vo východnom Nemecku. A následný zákaz bol pre nás veľkým sklamaním.
Po piatich rokoch ste sa však na pódiá mohli vrátiť...
- To je pravda. V tom čase mi išlo o jedno - dostať sa do televízie alebo rozhlasu a nejako im to "nasázet". Čakal som len na vhodnú príležitosť. Pri programoch na záznam som, samozrejme, nemal šancu, pretože čokoľvek nevhodné by vystrihli. Iný prípad boli živé prenosy. Príležitosť sa nakoniec naskytla v programe Děčínska kotva. Mal som z toho zvláštny, rozochvený pocit. Moderátor mi neustále trhal mikrofón od úst, normálne som oň musel bojovať. Predstavte si, že vaša ruka je mikrofón (chytí ruku a drží ju pred sebou ako mikrofón) a ťahajte ju k sebe (urputne sa snaží si ju udržať pri ústach a pritom hovorí): každý národ má takú vládu, akú si zaslúži. To len aby ste vedeli, ako som s ním musel bojovať. Bol to naozaj urputný boj, ale ten mikrofón som si udržal!
Nemali ste kvôli zákazu v kapele roztržky? Predsa len išlo o najplodnejšie roky...
- Musím povedať, že chalani sa ukázali ako "formáti" a a ani raz sa nestalo, že by mi to niekto vyčítal.
Česká televízia však k 25-ročnému výročiu Pražského výběru pripravila tematický večer, kde vám Michal Pavlíček jemne vytkol vaše príliš dlhé pôsobenie v politike...
- To boli skôr priateľské výčitky z dôvodov, že kapela nepokračovala, čo je pravda. Často sme preberali fakt, či sa máme na všetko vykašľať alebo naďalej robiť muziku. On tvrdil, dorobme to, pretože mu bolo jasné, že sú to dôležité veci. Ale vymeniť Pražský výběr za odsun ruských vojsk sa nedá. To boli výzvy doby, ktoré sa museli naplniť.
Takže neľutujete svoje pôsobenie v politike ani odchod z hudobných pódií na politickú scénu?
- Nie, to by som bol blázon. Je to moja najlepšia životná etapa. Skúsenosti z aktívnej politiky v priebehu zamatovej revolúcie by som nevymenil za nič.
S textárom Michalom Horáčkom ste založili iniciatívu MOST a snažili sa sprostredkovať komunikáciu medzi KSČ a opozíciou. Dalo sa to vôbec?
- Vedeli sme, že niečo musíme spraviť. Zistili sme, kde býval vtedajší premiér Ladislav Adamec a išli sme ho navštíviť. Snažili sme sa vytvoriť dojem, že ide o nezvratný proces. Ale ako sa to skončí, sme netušili. Aspoň sme ho presvedčili, že musí začať rokovanie s opozíciou...
Po dvoch rokoch vo Federálnom zhromaždení ste rezignovali z poslaneckého mandátu - z aktívnej politiky ste odišli. Ostali ste len vo funkcii externého poradcu Václava Havla. Sklamala vás politika?
- Určite nie. Boli to famózne zážitky. Najmä spolupráca s Václavom Havlom. Je to človek, ktorého si veľmi vážim a osobne mám veľmi rád. Prežil som s ním jedno z najvýznamnejších období dejín českého štátu.
Počas tohto obdobia ste sa stretli s mnohými svetovými celebritami. V jednom rozhovore spomínate nevšednú schôdzku Václava Havla s Michaelom Jacksonom. Mal pražský intelektuál čo povedať kráľovi popu?
- Na prvý pohľad nie. Havel bombardoval Jacksona existenciálnymi otázkami a on sa nevedel spamätať. Najskôr za neho odpovedal manažér, čo Jacksona nahnevalo a do debaty sa pridal a zrazu celú situáciu ovládol. Videl som, že vie, o čom hovorí, aj keď má svojský pohľad na svet. Je síce infantilný a naivný, ale určite má emocionálnu inteligenciu, ktorá je niekedy dôležitejšia ako racionálna.
Zaujímavé je, že aj vaša manželka je Američanka. Ako prežívala vaše vzostupy a pády?
- Zobrať si niekoho, kto je z úplne iného kontinentu, je vždy problém.
Nenahovárala vás, aby ste emigrovali?
- Keby sme sa stretli po revolúcii, asi by som s ňou išiel, ale za komunistov som cítil isté poslanie.
Niektorí umelci, ktorí boli na výslní za komunizmu, sa tešia obrovskej popularite aj dnes. Ako si to vysvetľujete?
- Dlho som nevedel, čím to je. Niektorí ľudia majú v sebe istú "rvavosť", vďaka ktorej sa prederú na vrchol nech to stojí, čo to stojí. Niekedy sa tomu hovorí ísť cez mŕtvoly. Môže sa to navyše modifikovať s ochotou obetovať vlastnú česť v akejkoľvek miere. To znamená, kolaborovali za "komoušov" a teraz sa budú vyzliekať do naha a pokojne fotiť pornografiu, len aby ich to vynieslo hore. Proti nim sa nedá vôbec bojovať. Pracujú s bulvárom, ktorý potrebuje senzácie. Sú to vlastne hochštapleri, ale funguje im to.
Všetkým?
- Určite nie, pretože existuje úzka skupinka ľudí, ktorí sú nadčasoví, ako napríklad Karel Gott a do určitej miery aj Helena Vondráčková. Aj oni sú ochotní všeličo obetovať pre svoju kariéru, ale úprimne povedané, keby sa tejto obety vzdali, budú rovnako slávni. Gott "to tam jednoducho má". Je slávny nielen u nás, ale aj v Rakúsku či Nemecku. Má niečo, čo je nespochybniteľné a netreba mu to nejako zvlášť vyčítať. Je taký, aký je. Trafil sa do vkusu národa. V podstate sa doň ani netrafil, ale ho vytvoril. Vtedy, na začiatku, sa ešte mohlo rozhodnúť o tom, či budeme alebo nebudeme národom Karla Gotta. Dnes je už neskoro. Sme národom Karla Gotta.
Čomu alebo komu pripisujete tento trend?
- Za celú situáciu môže - a Gotta sa to úplne netýka, skôr tých predchádzajúcich skupín - poklesnutý vkus národa, ktorý dáva zelenú často nepredstaviteľnému gýču. Potom prichádza SuperStar s úplne novým modelom, ale, paradoxne, tí istí intelektuáli, ktorí sa sťažujú na tento status, spochybňujú aj SuperStar. Tá však na populárnu scénu vyniesla množstvo hviezd veľmi demokratickým princípom ľudového hlasovania. Naraz prišla plejáda mladých, ktorí mohli tento neslávny systém zmeniť a napriek tomu ho odmietajú. Samozrejme, z iných dôvodov. Keď sa pozriete na hudbu v zahraničí, najväčšie hviezdy robia progresiu, to znamená ľudovú pieseň, ktorá je odvodená aj z masovej piesne.
Zmení sa to?
- Určite, je to generačný problém. Ale nesmie nám rásť mnoho populistických nasledovníkov tejto garnitúry.
Na jednej strane sa Pražský výběr stal obeťou režimu, na druhej ste sám raz ocenili komunistov pre ich podporu kultúry.
- To je pravda, mali veľmi ochranársky prístup ku kultúre, ktorý nebol zlý. Vždy nám napríklad vnucovali domácu tvorbu a tá je pre národnú identitu dôležitá. Možno i dnes by sa mali rádiá a televízie nútiť hrať viac domácej tvorby, pretože ľudia počúvajú len to, čo sa im najviac pchá do hláv.
Vy sám ste na chvíľu akoby zanechali imidž nekonformného rockera a priklonili sa skôr k tanečnej hudbe a muzikálom. Ide o prirodzený vývoj hudobníka?
- Odpovedzte si sami. Pokiaľ je prirodzenou náležitosťou prechod k čoraz progresívnejším typom hudby, tak to ide vekom. Ale sama viete, že starší ľudia sa uzavierajú do svojich škatuliek poznaného, ktoré nechcú opustiť a všetko nové sa im zdá ako priveľmi veľký challenge (výzva). Aj preto som rád, že mám hlavu otvorenú. Mať otvorenú myseľ a nasávať nové podnety si síce môže dovoliť každý, ale je to práca navyše. Každý má sklon povedať: Náš bigbít je najlepší! Ale za tým všetkým je obrovský pohyb, ktorý, keď pochopíte, zistíte, že techno hudba je špička. Úplne fantastická a prevratová.
Imidž si však naďalej ponechávate dosť odlišný od vašich rovesníkov, päťdesiatnikov...
- Je to už pre mňa ľahké, pretože s ním viem pracovať. Je to však nutné. Buď "spáprdoviete" alebo nie. Sme obklopení ľuďmi, ktorí "spáprdoveli." Málo ľudí ostalo samých sebou.
Súvisí s vaším modernizmom aj vaša obľuba reality šou? Dosť zasvätene rozprávate najmä o českých obyvateľoch vily VyVolených...
- Na našej scéne sa prechádza pár zabehaných celebrít celé desaťročia a nedajú sa vymeniť. Nie je zlé, keď sa pozornosť z celebrít premiestňuje na normálnych ľudí z ulice. Takýto normálny praobyčajný "člobrda" z ulice dokáže byť so svojím osudom a uvažovaním rovnako zaujímavý ako nejaký herec, ktorého názory už aj tak poznáme.
Neprekáža vám, že títo ľudia nič nedokázali?
- Oni ani nič nedokážu. Človek ani nemôže predpokladať, že niečo dokážu, lebo nič nevedia. Nie sú to umelci. To by sa mohol tento seriál volať narcisti. To by bolo zaujímavé, hneď si to napíšem. Účastníci by boli ľudia, ktorí s nikým nevyjdú, len so sebou samými...