Minister zdravotníctva Rudolf Zajac je pre širokú i odbornú verejnosť z viacerých dôvodov šokujúcim ministrom. Jeho úsilie postaviť zdravotníctvo na nohy presadzovaním opatrení, o ktorých väčšina jeho predchodcov len hovorila, je totiž veľmi konkrétne a, zdá sa, aj nekompromisné. Ochotou akceptovať aj iné než vlastné racionálne pripomienky či nápady však vzbudzuje presvedčenie, že kompromisy, ktoré by reformu zdravotníctva konečne umožnili uskutočniť, nevylučuje. A zdá sa, že sa zmieril tiež s tým, že tempo, aké pre jednotlivé kroky reformy pokladal za optimálne, sa spomaľuje.
Najnovším retardérom na ceste k zmene sa stal prezident SR Rudolf Schuster, keď nepodpísal novelu zákona o zdravotnej starostlivosti. A či sú chýry o tom, že okrem jeho snahy zmierniť tým dosahy zmien v spoločnosti na občanov je príčinou aj lobovanie dodávateľov a výrobcov liekov či ďalších skupín, pravdivé alebo nie, jedno je isté: zamietnutie zákona oddiali reformu zdravotníctva. Opätovné prerokúvanie zákona v NR SR sa totiž zaručene nezaobíde bez ďalšieho lobovania najmä ekonomicky silných subjektov, ktoré zrejme nebudú mať problém podporiť svoje argumenty aj inak než slovami. A vzhľadom na to, že na schválenie zákona bude tentoraz potrebná nadpolovičná väčšina všetkých poslancov, je jeho osud možno spečatený.
Výhrad k novele zákona o zdravotnej starostlivosti bolo už od začiatku dosť na to, aby jej koncipovatelia nielen v záujme zlepšenia jej ustanovení, ale aj v záujme priechodnosti v NR SR urobili viaceré ústupky. Pri druhom pokuse o získanie poslaneckej priazne ich pravdepodobne čaká ešte tŕnistejšia cesta ako predtým. Presviedčať pôvodných odporcov zákona o jeho užitočnosti, ak o tom nepresvedčili prezidenta SR, môže hraničiť so syzifovskou drinou. Odpor k novele paradoxne spojil poslancov poukazujúcich na jej neúnosnosť pre už aj tak dosť žmýkaných občanov a bohaté subjekty, ktorým siaha na zisky. Rezort si totiž od nej okrem iného sľuboval nielen redukciu neefektívnej či nadbytočnej zdravotníckej starostlivosti, ale aj zníženie spotreby liekov, čo sa ich výrobcom a dodávateľom, pochopiteľne, nemôže páčiť.
Zdá sa teda, že nezostáva iné, len presvedčiť občanov, že "investovanie" ich skromných príjmov do zmeny zdravotníckeho systému, ktorá by v konečnom dôsledku mala slúžiť v ich prospech, je nielen nevyhnutné, ale aj perspektívne. Nebude to jednoduché. Tým skôr, že naše každodenné skúsenosti z ordinácií a nemocníc sú pričasto v príkrom rozpore s tým, čo zdravotnícki pracovníci deklarujú, keď si verejnosť potrebujú nakloniť na svoju stranu. Rudolf Zajac to nerobí, a šokuje zrejme aj preto, že sa neuchýlil k páčivej rétorike. Pripomína lekára, ktorý mi ako dieťaťu dal zaucho, keď mi vyhŕkli slzy pri veľmi bolestivom odstraňovaní bradavíc z chodidiel. "Musel som odpútať jej pozornosť od bolesti," vysvetlil mojej zdesenej mame s tým, že keby som sa vzpierala, nemohol by zákrok dokončiť a pomôcť mi. Bez podobného objasňovania nevyhnutnosti bolestivej terapie sa zrejme nezaobíde ani minister Zajac. Musí totiž presvedčiť, že bolestivú terapiu ordinuje naozaj preto, aby pomohol občanom.
StoryEditor