Nik jej nepovie inak ako Malina, hoci sa volá Iveta. A na vernisáži prvej samostatnej výstavy tejto Maliny - 23. januára v galérii Burzy cenných papierov na Vysokej ulici - povedal Tibor Bártfay tieto slová:
"Keď Pán Boh rozdával talent, Malina sa postavila do radu a dostala ho. Nestačilo jej to, postavila sa do radu znova, a predstavte si, Pán Boh jej nadelil talent aj po druhý raz. No hoci mala talentu za dvoch, ostala skromná, a chcela sa ešte zdokonaliť. Chodila ku mne na hodiny kreslenia - darmo som jej hovoril, že ju už nemám čo naučiť, chodila ďalej, chodila tridsať rokov. Využívam túto príležitosť, aby som ju konečne vyhlásil za vyštudovanú."
Môžem Tiborove slová doplniť: roky som poznal Ivetu Sarvašovú len ako kamarátku svojej nevesty, časom sa z nej stala aj moja kamarátka, tykal som jej, nikdy som jej nepovedal inak ako Malina - no vedel som o nej iba to, že je kunsthistorička, ani sa mi nesnívalo, že aj maľuje. Naozaj bola vždy taká skromná, že svoje umenie nepotrebovala každému vešať na nos. Až raz som ju stretol, keď si práve niesla obraz od ramára. "Krásny obraz," vravím. "Kto ho namaľoval?" "Hádaj!," vraví Malina. "Mohol by to byť niekto z Brunovského školy," hádal som, ale pri každom mene, čo som vyslovil, krútila hlavou. Až som z nej napokon vytiahol, že to namaľovala ona.
Aj ja som mal príležitosť vystúpiť na jej vernisáži a zarecitoval som jej Shakespearov Sonet 23, ktorý sa končí veršami:
Nauč sa čítať mlčanlivé hlásky!
Očami počuť - to je múdrosť lásky.
Malinina výstava stále trvá.
Keď pôjdete po Vysokej ulici okolo Burzy cenných papierov, neváhajte a vojdite do vestibulu. Stačí sa "započúvať očami" a obrazy Ivety Sarvašovej urobia radosť aj vám.