Každé etnikum má svoje ikony a pre národy bez siahodlhej histórie bývajú títo zabstraktnení hrdinovia obzvlášť nedotknuteľní. Na slovenskom piedestáli sa neochvejne týčia napríklad štúrovci -- kto by si nepamätal napínavé bohatierske príbehy o slovanských ideáloch, spisovnom jazyku, revolúcii v 1848 a národnom obrodení vôbec? Do školských osnov sa však mnohé skutočnosti nezmestili. A tak sme sa síce dozvedeli, že Ľudovít Štúr svojej družine odporúčal venovať sa s plnou vervou a odhodlaním verejnej činnosti pre národ, ale či a ako jeho priatelia zvládali obetovať súkromie a vzťahy so ženami, o tom sa veľa nehovorilo. Áno, akú úlohu vôbec zohrávali v tomto dokonalom mužskom svete ženy? Ako to bolo so Štúrom a jeho láskami? Čo cítili a prežívali partnerky lídrov revolúcie? Pre túto mimoriadne zaujímavú tému sa rozhodla Jana Juráňová v divadelnej hre Misky strieborné, nádoby výborné z vydavateľstva L.C.A.
Juráňová je "ostrieľaná" autorka -- píše prózy pre deti i dospelých, divadelné, rozhlasové i publicistické texty. Jej práce sú známe i v zahraničí. Venuje sa prekladom beletrie z angličtiny. Predovšetkým je však známa ako jedna z najaktívnejších členiek feministického vzdelávacieho projektu Aspekt.
V najnovšej divadelnej hre stojí v centre autorkinej pozornosti Adelka Ostrolúcka, mladá žena, ktorá nenaplnene milovala Štúra. Po smrti sa stretáva s ďalšími významnými štúrovskými spolupútničkami -- Aničkou Jurkovičovou-Hurbanovou, Marínou Pišlovou-Geržovou (Sládkovičovou múzou) a Antóniou Júliou Sekovičovou-Braxatorisovou, manželkou Andreja Sládkoviča. Do rozhovoru žien vstupujú repliky mužov zo "siene slávy" -- Štúra, Hurbana, Francisciho, Sládkoviča a iných. Repliky štúrovcov vychádzajú z autentických citátov z korešpondencie a spomienok, publikovaných knižne. Spolu s fiktívnymi ženskými dialógmi však vytvárajú nečakane súrodý a pravdepodobný celok. Autorkiným zámerom bolo aj pri divadelnej realizácii rozdeliť javisko na dve polovice, ktoré spolu nekomunikujú, ani o sebe nevedia, hoci v niektorých momentoch sa ich prehovory môžu prelínať. Hrou sa ako lajtmotív vinie Adelkino sklamanie, trpkosť a bolesť z toho, ako málo znamenala pre Štúra. Ostatné ženy pôsobia zmierlivejšie, ale aj naivnejšie a charakterovo jednoduchšie.
"Tvoriť -- to je pre mužov. My sme ich idey, to oni nás pretvárajú... tepú z nás... misky strieborné...," konštatuje autorka ústami postáv. Štúrovské ženy sa jedna druhej pokúšajú zdôvodniť konanie svojich mužských protipólov, pochopiť ich postoje. Sú otvorené, úprimné, patetické, prehnane emocionálne, občas banálne -- rovnako, ako akékoľvek priateľky, ktoré sa navzájom zdôverujú pri káve.
Juráňovej konverzačná dráma je veľmi originálna, ale hoci má necelých sto strán, dlhší rozsah by zrejme neuniesla -- už takto jej ku koncu dochádza dych. Adelkin part sa po čase stáva príliš jednotvárny, aj keď jej postava je najplastickejšia -- imponuje čiernym humorom a iróniou. Čitateľ verí, že ju Štúrov postoj hlboko zranil, ale postupne sa mu Adelkina zahorknutosť začne zdať únavná.
Hra je akýmsi výrezom imaginárnej skutočnosti -- tak, ako sa postavy na začiatku vynorili z minulosti, zase sa v nej na konci stratia; nečakajte teda prerozprávateľný dej, skôr podnety na premýšľanie. Možno to bolo naozaj práve takto -- možno sa za veľkým národným víťazstvom skrývajú hlboké osobné prehry...
StoryEditor