Rok 1989 bol pre Európu míľnikom. Padol Berlínsky múr a zjednotilo sa Nemecko, bolo potrebné riešiť aj zahraničnú politiku a obranu, na čo členov upozornila iracká okupácia Kuvajtu či nepokoje v bývalej Juhoslávii. Začiatkom februára 1992 preto podpísali európske politické špičky ďalšiu zmluvu, tentoraz v Maastrichte. Maastrichtskou zmluvou alebo Zmluvou o Európskej únii sa v rámci EÚ vytvoril takzvaný Maastrichtský chrám, ktorý prerozdelil oblasti medzi úniou a členskými štátmi. Navyše pozmenil všetky tri zakladajúce zmluvy spoločenstiev, pričom jednu z nich, Zmluvu o Európskom hospodárskom spoločenstve, premenoval na Zmluvu o založení Európskeho spoločenstva.
Cieľom zmluvy bolo vytvoriť takzvaný Maastrichtský chrám, ktorý stojí na troch pilieroch. Prvý pilier obsahuje témy spoločného trhu, menovej a hospodárskej únie a rieši európske občianstvo. Právomoci patria výhradne Európskej únii, prvý pilier je preto nadnárodný a štáty v ňom rozhodujú kvalifikovanou väčšinou. To znamená, že nie je potrebné, aby s nejakým návrhom súhlasili všetci a nemôžu tak návrhy blokovať. Druhý pilier je daný do rúk členských štátov a je teda medzivládny. Jeho náplňou je najmä spoločná zahraničná politika. V treťom pilieri je obsiahnutá spolupráca v oblasti justície a polície, pričom rozhodnutia musia byť jednomyseľné a štáty sú teda povinné zhodnúť sa. Cieľom tretieho piliera je pritom bojovať proti terorizmu a kriminalite, korupcii či obchodu s drogami alebo zladenie trestnoprávnych predpisov.
S prijatím Maastrichtskej zmluvy však mali niektoré štáty problémy a na európskej úrovni tak vznikali spory. Napríklad Dáni prvýkrát zmluvu v referende odmietli. Súhlasili s ňou až v druhom pokuse, avšak Dánsku boli sľúbené výnimky. V Nemecku zas musel zmluvu preskúmať tamojší ústavný súd. Francúzi sa pre zmluvu taktiež rozhodovali v referende, kde prešla len veľmi tesne. Pri prijímaní Maastrichtskej zmluvy mala únia dvanásť členov.
Reuters
StoryEditor