Jednotný európsky akt, inak nazývaný aj Akt o jednotnej Európe, podpísalo v roku 1986 dvanásť členských štátov. Tým začali s premenou fungovania Európskych spoločenstiev. Pred podpísaním aktu mala únia za sebou už krízu z polovice šesťdesiatych rokov, keď Francúzsko blokovalo rozšírenie spoločenstva o Veľkú Britániu a vynútilo si možnosť vetovať namiesto počiatočného rozhodovania väčšinou. Predstavitelia členských štátov tak začali trpieť takzvanou eurosklerózou, keďže „zabudli“ na to, čo si na začiatku fungovania vymedzili. Pred podpísaním Jednotného európskeho aktu bola taktiež Európa dvakrát taká veľká ako na začiatku. V roku 1973 vstúpila dlho blokovaná Veľká Británia spolu s írskom a Dánskom, v roku 1981 prišlo Grécko ako v tom čase najchudobnejšia členská krajina a päť rokov na to sú súčasťou spoločenstva i Španielsko s Portugalskom.

Fungovanie EÚ si tak po krízach i príchode ďalších krajín vyžadovalo zmeny, ktoré akt navrhol a uskutočnil. V prvom rade sa pozmenili všetky tri zakladajúce zmluvy spoločenstva – Zmluva o Európskom spoločenstve uhlia a ocele, Zmluva o Európskom hospodárskom spoločenstve a Zmluva o Európskom atómovom spoločenstve – a vymedzili sa im nové ciele. Novou ambíciou bolo vytvoriť spoločnú menu a prvýkrát sa samostatne zmienila politika životného prostredia.

Európske politické špičky si v rámci Jednotného európskeho aktu taktiež stanovili konečný dátum, dokedy chcú spoločný trh zaviesť, keďže pôvodná časová ambícia (31. december 1969) sa im naplniť nepodarila. Novým dňom dokončenia voľného pohybu osôb, služieb, tovaru a kapitálu v spoločnom trhu mal byť podľa novej zmluvy 31. december 1992. Významným bodom boli zmeny v Rade ministrov, teda dnešnej Rade EÚ. Tá rozhodovala v určitých politikách jednomyseľne, čiže ak sa štáty v niečom nezhodli, nemohli začať napĺňať zmeny či novinky. Po novom sa tak do niektorých oblastí opäť zaviedla kvalifikovaná väčšina, kedy si štáty mohli presadiť svoje zámery, hoci to tak nechceli všetci členovia. Ďalším bodom jednotného aktu bolo napríklad rozšírenie právomocí Európskeho parlamentu, medzi ktoré napríklad patrila zákonodarná iniciatíva, hoci bola do určitej miery obmedzená.