Sledujte nás na Instagrame

@hospodarske_novinyFacebook
08.04.2016, 20:30

Kto prepašoval fašistu do parlamentu

Za Mariana Kotlebu sú zodpovedné aj médiá a ľudské pudy – až v druhom slede neschopnosť politikov.

Kto prepašoval fašistu do parlamentu
Zdroj: YouTube

Médiá za Kotlebov fenomén dnes vinia predovšetkým politikov, ktorí banskobystrickému županovi svojou neschopnosťou uchopiť dôležité spoločenské témy otvorili dvere. Je však na zamyslenie, či za túto atmosféru nie sú zodpovedné rovnako samotné médiá práve tým, že politikom tieto témy uchopiť vôbec nedovoľujú.

Politická korektnosť

Verejný diskurz sa utvára v mediálnom svete. Politik, ktorý chce byť rešpektovaný v novinách, musí chtiac-nechtiac tancovať podľa toho, ako pískajú mimovládky a liberálne elity, ktoré novinári pasovali za obhajcov verejného dobra. Práve v tomto prostredí sa vytvára atmosféra politickej korektnosti.

Keď pred niekoľkými rokmi prišiel exminister vnútra Vladimír Palko s návrhom, aby sme zaznamenávali rómsku kriminalitu, návrh bol automaticky odsúdený ako rasistický, ergo nevhodný na preskúmanie vo verejnej debate. Možno by jeho návrh prispel k riešeniu rómskej kriminality, a možno nie. Nikdy sa to nedozvieme, pretože už uvažovanie nad ním bolo zakázané. Pritom išlo o legitímny pokus o riešenie problému spôsobom, ktorý je napríklad v USA úplne bežný.

Keď médiá nejaký zmysluplný návrh vopred a často bez príčiny odsúdia ako xenofóbny, politici si netrúfnu nad takýmito návrhmi ani uvažovať. Keďže niektoré sféry, ako napríklad problém dezintegrácie rómskych osád, je príliš komplikovaný, a nedá sa riešiť bez priznania, že táto komunita je jednoducho sama osebe problematická, politici túto sféru ponechajú prázdnu. Príliš veľa roboty za príliš málo vďaky.

No v rovnakom čase ako médiá politikom nedovoľovali uchopiť podobné témy, po Slovensku s mikrofónom behal muž menom Marian Kotleba. Vstúpil na územie, o ktorom politici a médiá netušia, že existuje (to je tá časť krajiny, ktorá sa začína desať kilometrov za Sencom). V rovnakom čase, ako médiá presviedčali verejnosť o svojej dezorientovanosti, začali Slováci veriť rôznym nenávisť šíriacim internetovým hoaxom o utečencoch. Tie šírili lož – ale pre ľudí boli zrazu dôveryhodnejšie ako bežné spravodajstvo.

A Marian Kotleba sa stal takýmto „hoaxom“ vo verejnej politike.

Príliš veľa mediálnych lží

V tejto atmosfére reálnych problémov a mnohých obáv médiá vyprázdnili priestor, v ktorom sa mohlo o problémoch racionálne uvažovať. Keďže sa však príroda prázdna bojí, priestor prázdnym nezostal. Obsadil ho ten, koho netrápi, že je s médiami v konflikte.

Ľudia sú znepokojení, že do Európy prichádzajú na naše pozvanie tisíce teroristov a milióny utečencov, z ktorých bude o niekoľko desaťročí stámiliónová ťažko integrovateľná, teda radikalizovateľná masa. Sedliacky rozum ľudí je preto opatrný. No nie je namierený negatívne, teda „proti“ niečomu (migrantom), ale „za“ niečo (civilizačné hodnoty, ktoré treba brániť). Médiá namiesto toho tvrdia, že prichádza veľké kultúrne obohatenie a kto si dovolí pochybovať, je xenofób. Odsúdeniahodný človek. Nie je ťažké rozumieť, prečo ľudia veria radšej hoaxom a Kotlebovi.

Médiá falšujú až príliš mnoho závažných skutočností a nedovoľujú prezentovať aj korektne vyslovené názory, ktoré idú mimo ľavičiarskeho mainstreamu. Týka sa to všetkých tém, ktoré Kotleba uchopuje: Rómovia, migranti, slovenský štát, gender ideológia, feminizmus, homosexuálne manželstvá, ale aj nesebavedomá zahraničná politika, ktorá nekriticky papagájuje postoje Západu bez ohľadu na naše záujmy.

Kotleba dokonca dokáže uchopiť aj ekonomické témy, najmä tie, ktoré sa týkajú samovražedných pokusov Európskej únie. ĽS NS podporuje aj domácu potravinovú sebestačnosť, čo je ďalšia téma, ktorá Slováka dokáže chytiť za srdce (liberál sa, pravdaže, opäť chytá za hlavu, ako môže byť niekto taký hlúpy). Pripomeňme, že najväčší balík rozpočtu EÚ ide na podporu poľnohospodárstva v bohatých krajinách únie a môže ohrozovať našich poľnohospodárov. Krátky test: vymenujte troch serióznych politikov, ktorí by na to upozorňovali.

Osvietenský reflex

Klasické strany nedokážu uchopiť ani túžbu Slovákov po silnom samostatnom a plne autonómnom štáte, ktorému by všetko nediktoval dáky zahraničný medveď (Amerika, NATO, Česko, EÚ). Mediálne by bol takýto politik odpísaný ako hejslovák. Národný akcent je pritom v našej spoločnosti veľmi silný, nejde len o mečiarovských hejslovákov či slotovských buranov. Národniarstvo ako hodnotu médiá odmietajú, hoci bez nej by neexistoval náš štát.

Médiá a liberálne elity sa dnes správajú podľa návodu svojich osvietenských vzorov, ktoré sami seba považovali za intelektuálny výkvet. Voltaire chcel svoje myšlienky šíriť len medzi bohatými a inteligenciou. Pre osvietencov sú obyčajní ľudia len hlúpou fanatickou luzou – na tomto ich postoji sa od 18. storočia nezmenilo nič. Nárast extrémistických hnutí je výsledkom tohto konfliktu medzi osvietenskou elitou a sedliackym rozumom. Lenže v demokracii víťazí väčšina, nie „intelektuálna“ menšina. Liberáli preto budú čoraz viac čeliť vážnej dileme: demokracia, ktorej hodnoty chcú brániť, je zároveň ich veľkým nepriateľom.

Médiá, štandardní politici a elity vohnali ľud do Kotlebovho náručia, lebo dávno prestali žiť v rovnakom svete, v ktorom voliči žijú.

Hrdina postmoderného sveta

Za „fenoménom Kotleba“ však môže popri politickej korektnosti stáť aj ďalší podstatný dôvod, ktorý je možno celkom nevinný: epocha, v ktorej žijeme, a jej črty.

Robert Kaliňák mi raz s nadhľadom povedal, že ak chcete zlikvidovať Kotlebu, dajte mu funkciu – on sa v nej zlikviduje sám. Nebol to až taký zriedkavý názor, napokon, šéf ĽS NS sa vo funkcii župana ako veľmi schopný politik nepredviedol. No tento postoj je postavený na predpoklade, že volič ĽS NS reflektuje to, ako sa jej politik po krikľúnskej kampani správa v reálnej politike – či dokáže riešiť reálne problémy, prichádzať s dobrými nápadmi, presadiť ich a pod. Posledné voľby ukázali, že to tak nie je. Kotlebov elektorát sa skladá z ľudí, ktorí na neschopnosť politikov síce nadávajú, no namiesto nich si zvolili niekoho, kto je suverénne najhorší ešte aj v tomto. Skrátka, ide o voliča, ktorý reaguje výlučne na slová, slogany a silné gestá. Bez ohľadu na to, že ich nositeľ sa napokon v praktickej politike preukáže ako babrák.

Tento aspekt ukazuje na čosi iné: Kotleba je ideálny typ politika pre postmodernú dobu, typickú dekonštrukciou čohokoľvek. Každá historická epocha má svoju typickú vlastnosť, napríklad pre stredovek to bola veľká úcta k autorite. Pre našu historickú epochu, zvanú postmoderna, je typický životný pocit odmietnutia autority a tradície. Dodnes nespochybňované istoty sú zrazu vystavené veľkej skúške. Často oprávnene, nezriedka je však množstvo vecí odmietaných len preto, že sú „tradičné“ a „staré“. Nejde pritom len o klasickú morálku. Ak kolegovia novinári nesúhlasia, nech si spomenú, aká veľká je v spoločnosti nespravodlivá nedôvera v klasické médiá a novinárov, a naopak, ako prudko rastie ohromná dôvera v konšpiračné myslenie a weby.

Kotleba ako Kiska?

Minulý rok sme v HN priniesli text, v ktorom sme hľadali odpoveď na jeden zásadný rozpor. Po Kotlebovom víťazstve v župných voľbách sa vyrojil istý nesprávny predpoklad: jeho úspech bol údajne prejavom rastúceho radikalizmu v spoločnosti. Táto téza je postavená na vode. Policajné štatistiky, naopak, hovoria o tom, že počet extrémistických trestných činov skôr klesá a podľa dlhodobejších výskumov je extrémistická scéna dlhodobo stabilná.

Kotleba svoje volebné úspechy dosiahol až po tom, ako prestal (navonok) zdôrazňovať fašistickú symboliku a začal budovať imidž slušivého politika, vďaka čomu dnes väčšinu jeho náhle zväčšeného elektorátu tvoria nie-extrémisti. Tento najdôležitejší fakt popiera tézu o tom, že Kotlebov úspech je prejavom rastúceho radikalizmu v spoločnosti. Skôr je prejavom slabej rozlišovacej schopnosti množstva slušných ľudí. Kým sa Kotleba ako extrém profiloval aj imidžovo, jeho podpora bola stabilne pod jedným percentom.

Politológ Tomáš Nociar na tento rozpor v našom rozhovore reagoval tým, že voľba Kotlebu je len iným prejavom tej istej vlny (politickej krízy), ktorá do úradu vyniesla aj prezidenta Kisku. Pokojne k tomu môžeme dodať, že ide o rovnakú vlnu, ktorá do funkcie trnavského primátora vyplavila hipstera Bročku či dokonca stojí za úspechom Matovičových Obyčajných ľudí. Skrátka všetko, čo tu má antiestablišmentový pátos, je odrazu kvalifikáciou na politiku. Akurát u niektorých voličov sa tento jav prejavuje slušnejšie (volia Matoviča, Kisku...), u niekoho radikálnejšie (hlas dajú Kotlebovi).

Keď sa kolegovia z denníka Postoj. sk pozreli na Kotlebov volebný úspech po jednotlivých okresoch, hľadali korelácie s prvoplánovými hypotézami jeho úspechu (Kotleba by podľa nich mal mať veľký úspech tam, kde je rómsky problém, vysoká nezamestnanosť, chudoba, religiozita, Maďari...). Tieto korelácie však nenašli, respektíve boli zanedbateľné. Kotleba má svoju podporu rozloženú rovnomerne a nezávisí od náhodných fenoménov, ako je rómsky problém, vzdelanie či chudoba. Pripomína to situáciu z Nemecka 30. rokov. Aj tam bola podpora antidemokratických a nehumánnych myšlienok nezávislá od toho, či volič mal skúsenosť so „židovským príživníkom“, či bol chudobný, alebo vzdelaný. Napokon, nacizmus podporovala aj rodina Richarda Wagnera a mnoho nacistických pohlavárov bolo veľmi kultivovaných: sú známe prípady, keď šéf koncentračného tábora dokázal plakať od dojatia, keď si večer pustil Beethovenovu sonátu.

Sám som bol prekvapený, koľko slušných ľudí z môjho okolia volilo ĽS NS. Nemajú problém s nezamestnanosťou, Rómami a žijú v slušnom životnom štandarde. Podľa agentúry Median, ktorá urobila prieskum v deň volieb a pýtala sa, na základe čoho ľudia volili, stranu Mariana Kotlebu podporoval rovnaký podiel vzdelaných a nevzdelaných voličov.

Mali by sme sa vzdať predsudku, že za Kotlebov úspech sú zodpovedné výlučne náhodné fenomény ako rómsky problém či nezamestnanosť. Bolo by to až príliš jednoduché. Takéto javy sú ľahko uchopiteľné a teoreticky riešiteľné, a preto by mohol byť Kotlebov úspech jednorazový. Lenže podľa všetkého príťažlivosť ľudí ako Kotleba (rovnako ako Hitler) oslovuje aj úplne iné pudy, ktoré sú v nás všetkých a sú omnoho ťažšie identifikovateľné.

Pobi sa a vyhraj voľby

Na politickej úrovni sa tento životný pocit neskorej postmoderny prejavuje odmietnutím štandardnej politiky. Vzhľadom na spôsob, ako si najpríťažlivejšie médiá robia svoju prácu, je takmer nemožné, aby sa presadil rozumný politik s dobrými politickými nápadmi. Tie sú totiž už zo svojej povahy nudné, nemôžu sa tak kvalifikovať do hlavného spravodajstva.

Hlavné televízie už ani netaja, že večerné správy robia ako „infotainment“ (zloženina slov „info“ a „entertainment“ – zábava). Keď Marcel Klimek príde so zásadnou ekonomickou reformou poľnohospodárstva, zaručene sa o tom nedozviete. Naopak, prvé miesto v správach bude mať poslanec, ktorý na kolegu priamo v parlamente vysype striekačky alebo ťahá ministra vnútra za plentu spôsobom „poďme si to vybaviť von“ (áno, Matovič tiež nesie za Kotlebu zodpovednosť práve preto, že z národnej rady urobil boxerský ring, v ktorom už ani kotlebovské hlavohrude nepôsobia nepatrične). Výsledok je, že Igor Matovič je predsedom druhej najsilnejšej opozičnej strany a Klimek (na jeho kandidátke) sa ani neprekrúžkuje. Schválne: počuli ste už o Marcelovi Klimekovi?

Denný prehľad správ emailom

Dostávajte každý deň nové informácie zo sveta politiky, ekonomiky a biznisu.

Pred zadaním e-mailovej adresy si prečítajte pravidlá ochrany osobných údajov a používania cookies. Súhlas na odoberanie noviniek môžete kedykoľvek odvolať.

Predvolebná debata