„Umožníte mi vyjadriť sa?“ Pýtal sa začiatkom októbra 1992 Martin Pobuda vtedajších politikov prostredníctvom denníka Smena a redakcia jeho list uverejnila. „So záujmom sledujem rokovania politikov o rozdelení ČSFR. Neuvedomujú si však, že presadzujú väčšinou len svoje stranícke záujmy. V demokratických štátoch je na podobné otázky obvykle určené referendum,“ argumentoval.

Federálni poslanci v tých dňoch rokovali o ústavnom zákone o rozdelení Česko-Slovenska, ktorý mal naplniť politickú dohodu Vladimíra Mečiara a Václava Klausa. S plebiscitom pritom nepočítali. Pán Pobuda naďalej učí deti na základných školách v Martine a aj dnes hovorí – to referendum malo byť! „Hoci sa to skončilo fajn a Slováci aj Česi majú svoju hviezdičku v Európe, bol to neprávny akt, keď sa politici dohodli bez nás.“

„Mlčiaca väčšina“
Víťazmi volieb v lete 1992 sú Klaus a Mečiar. Ani ODS, ani HZDS nemá rozdelenie štátu v programe. „Priaznivcov samostatnosti podľa prieskumov verejnej mienky nebolo ani desať percent, samostatnosť ako reálna alternatíva sa nepretriasala ani v médiách,“ hovorí sociológ Pavel Haulík. Ľudia ako Martin Pobuda patria k tzv. mlčiacej väčšine – k sympatizantom spoločného štátu. „Mlčiacej“ preto, že „počuť“ je skôr nacionalistov.

Kým výročie vyhlásenia slovenského štátu pritiahne k hrobu Jozefa Tisa päťtisíc ľudí, proti zániku federácie protestuje pred Federálnym zhromaždením len tristo demonštrantov. Federálna tajná služba pátra po autoroch letákov, ktoré od politikov žiadajú samostatné Slovensko, inak Slovenská oslobodzovacia armáda vydá rozkaz na mobilizáciu. „Českých vojakov budeme považovať za zajatcov podľa ženevských konvencií,“ píše anonym. „Kvôli niekoľkým krikľúňom sú Slováci známi v zahraničí ako nepoučiteľní nacionalisti. Mlčiaca väčšina je nepochybne proti rozdeleniu ČSFR. Chýba však politická sila, v ktorej by sa kryštalizoval odpor proti snahám o nezávislosť,“ cituje Smena nemeckú tlač.