Významná časť mojej agendy bola upokojovať rôznych politikov, povedal Jan Stráský v rozhovore pre HN:

Bol post predsedu federálnej vlády ČSFR vyvrcholením alebo koncom vašej politickej kariéry?
Po tých rokoch sa to javí ako vyvrcholenie kariéry. Ale bral som to ako úlohu, ktorá vyplynula z personálneho obsadenia delegácií oboch krajín. Išlo o to, aby existovala federálna vláda, ktorá mala zlikvidovať federáciu, ale nebolo jasné, dokedy. Veľmi dobre si spomínam, že pán Mečiar nemal dobré vzťahy s pánom Čermákom ani s pánom Mackom, a tak padla voľba na mňa. Vrchol kariéry to rozhodne nebol, bola to činnosť administratívno-funkcionársko-likvidačná. Ale rozhodne to bola veľmi zodpovedná úloha a s obľubou hovorievam, aká bola náročná a môžeme byť radi, že to tak dobre dopadlo.

Prečo mal pán Mečiar problém s ostatnými členmi českej delegácie?
Sme rozdielni, ja som človek kompromisov, tak ma aj vnímali, v rámci rokovaní o delení som nemal za sebou žiadne arogantné výroky proti komukoľvek a z toho si odvodzujem, že som bol najvhodnejší. To však neznamená, že by ma pán Mečiar mal bohvieako v láske. Mnoho ráz mi to dal pocítiť počas toho pol roka delenia federácie, najmä na Rade obrany štátu. Armáda bola totiž veľkým problémom delenia. Nie že by sme nevedeli spočítať, koľko máme tankov a koľko diel a rozdeliť ich dva ku jednej. Problém bol v tom, že armáda bola postavená ako obranná pevnosť proti Západu a na Slovensku bol logicky tyl. Nemohla sa teda deliť na základe územného princípu. Stalo sa teda aj to, že raz pán Mečiar tresol dverami a odišiel z rokovania. Ale nebral som to osobne, vyjadruje to skôr závažnosť toho problému delenia.

Je pravda, že krajiny a predstavitelia NATO, o členstvo v ktorom sa obe krajiny usilovali, mali veľké obavy, že delenie prerastie to krvavej vojny ako v Juhoslávii?
Áno, významná časť mojej agendy počas toho pol roka bolo upokojovať rôznych politikov, ktorí neverili tomu, že tento rozchod bude pokojný. Vo vzduchu visel obrovský komplex z nepodareného rozdelenia Juhoslávie, kde si pri rozchode odrezávali uši a nosy. To bolo v tom čase živé, ale ja som všetkých ubezpečoval, že Česi so Slovákmi si navzájom nič zlé neurobili, len sme nedokázali nájsť cestu, ako spolu žiť.

Pomohol vám post federálneho premiéra v ďalšej politickej kariére?
Práve naopak. Do leta 1992 som bol podpredsedom vlády pre ekonómiu. Potom som sa stal federálnym premiérom, lenže medzitým sa vytvorila česká vláda, do ktorej som sa vracal po zániku federácie v januári 1993, keď už nikto o hospodárskeho podpredsedu vlády pre hospodárstvo nemal záujem, pretože všetky tie miesta už boli rozdelené. Ponúkli mi dve ministerstvá – obranu alebo dopravu, takže som sa stal na tri roky ministrom dopravy. Určite mi to teda politickú kariéru oslabilo, ale neberiem to v zlom.

Boli rokovania o rozdelení federácie ovplyvnené aj osobnými ambíciami zúčastnených politikov? V rámci dvoch samostatných štátov mohli získať väčší podiel moci...
Nerád by som problém nie celkom úspešného trvalého súžitia Čechov a Slovákov v takej uzavretej komunite, akou bol spoločný štát, spájal s personálnymi ambíciami. Ten vývoj má korene v roku 1918. Rešpektujem, že Slováci neboli spokojní s riešením vzájomných vzťahov, a preto bol rok 1938, preto bol slovenský štát, preto sme v roku 1968 nehovorili spoločnou rečou. Som presvedčený, že sa to skončilo dobre, som na Slovensku rád a chodím tam často, a naše vzťahy sú teraz ideálne, sme najlepší susedia, akí môžeme byť.