Je ňou takzvaný Pečenický, alebo oficiálne Spečený val. Opevnenie, o ktorom existujú len dohady. Nevie sa, kto a kedy ho postavil, ani na čo slúžil. Prerušovane sa vinie od Sitna až k Dunaju a za našimi hranicami ďalej pokračuje cez Maďarsko, Srbsko a Rumunsko k Čiernemu moru. "Najpravdepodobnejšia verzia je, že bol súčasťou rímskych opevnení, ktoré sa tiahli pozdĺž hraníc impéria a slúžil na ich obranu pred vpádmi barbarov,“ hovorí Dušan Hudík, starosta obce Pečenice, v blízkosti ktorej je jedna z najzachovalejších častí valu.
Vynára sa v lese
Stretnutie so starostom Pečeníc, malej peknej dedinky v podhorí Štiavnických vrchov, máme dohodnuté na skoré nedeľné ráno. Ukazuje sa, že máme šťastie na príjemného ochotného a sčítaného hostiteľa. Turistický náučný chodník, ktorý má k historickej pamiatke viesť priamo z dediny, nie je dokončený. Keďže bez sprievodu sa dá nájsť lesom zarastený val len veľmi ťažko, radi prijímame jeho ponuku na sprevádzanie. "Vaše auto radšej nechajte tu,“ poradí nám. Košíky na hríby berieme so sebou ako štandardnú výbavu a sadáme do starej škodovky, o ktorej som presvedčený, že sa po pár metroch rozpadne. Asi po desiatich minútach trmácania po vymletých poľných cestách a výkone, za ktorý by sa nemuselo hanbiť ani terénne auto na safari, škodovka zastavuje. Chránení repelentom proti kliešťom sa ďalej vydávame pešo.
Prechádzame cez lúku, z ktorej máme krásny výhľad na polia a dedinky pod nami. "Spečený val zaujímal ľudí už v minulých storočiach.
Vykopávky na ňom robil aj Andrej Kmeť, kňaz a nestor slovenskej archeológie z devätnásteho storočia. Našiel tiež obhorené časti, podľa ktorých usúdil, že val bol dohromady spečený. Aj keď išlo zrejme o omyl, ostal mu podľa toho názov,“ hovorí nám cestou Hudík. "Turistov sem veľa nechodí. Príde len niekoľko organizovaných skupín, sem-tam môžete stretnúť pár amatérskych zanietených historikov. Dohromady možno vyše sto ľudí ročne.“
Pri vstupe do lesa zbadáme prvé hríby, keďže hubárska sezóna je v plnom prúde. "Tamto už vidieť časť valu,“ ukazuje nám starosta smerom k lesnej ceste, ktorá sa zarezáva do akejsi terénnej vlny. My však pokračujeme lesom ešte ďalej, kým sa náš sprievodca nezastaví. Predo mnou sa lesom zreteľne tiahne lístím pokrytý val, z ktorého vyrastajú stromy. Nebyť toho, že je až neprirodzene rovný, myslel by som si, že ide o prírodný úkaz. "Tu dosahuje asi najväčšiu výšku, miestami presahuje tri metre,“ hovorí Hudík. Vysvetľuje nám, že na stavbu použili jeho stavitelia materiály, ktoré mali poruke - kamene, hlinu, konáre. "Takto sa tiahne ešte asi dva kilometre a potom mizne neďaleko obce Žemberovce. Potom sa znova sa objavuje o pár kilometrov ďalej a takto sa to strieda.“ Jeho zvyšky sa vraj dajú vystopovať až po Dunaj.
Starší, než sa zdá
Pôvod a obdobie vzniku valu, označovaného aj ako európsky "Čínsky múr“, ostáva záhadou. "Dielo takéhoto rozsahu však musela vybudovať veľmi organizovaná a vyspelá spoločnosť, určite nie nevzdelané barbarské kmene. Všetko nasvedčuje tomu, že bol súčasťou rímskych opevnení,“ hovorí Hudík.
Takéto vysvetlenie vzniku má aj vedecká komunita. Čo sa týka "spečenia“ valu, k tomu zrejme došlo pri požiari konštrukcie drevenej hradby, ktorá tam stála. Val mal plniť ochrannú funkciu, bol bariérou proti útokom nomádskych kmeňov z východu, najmä Hunov. Ohromujúca je predpokladaná dĺžka obranného valového systému - od Štiavnických vrchov k Dunaju, cez Potisie k Železným vrátam a cez Rumunsko k delte Dunaja v Čiernom mori.
No existujú aj oveľa fantastickejšie teórie. Podľa jednej je val, nazývaný aj Val obrov, starší než 7 000 rokov. Stopy vedú až na Island a k jeho praobyvateľom, ktorí tam prišli zo svojej pôvodnej vlasti. V piesňach sa hovorí, že val postavili obri na boj proti bohom. Dôkazom majú byť kostry obrov, bojovníkov v zbroji, ktoré sa našli v hrobkách neďaleko Ipľa - mnohé merali vyše dvoch metrov. Žeby odtiaľ čerpal námet na báseň Mor ho! Samo Chalupka? Píše: "...sú to cudzí víťazi, každý v jasnej zbroji. Pobelavé kaderie šije im obtáča, modré ich oči bystro v okolo si páča. Rastom sú ako jedle, pevní ako skala, zdalo by sa ti, že ich jedna mater mala.“
Nechávam svoju myseľ fantazírovať a vykročíme ďalej do lesa. Šťastie nám praje a okolo obeda sme naspäť, aj s plným košom voňavých čerstvých hríbov.