Komunistické. A že na tom bolo tiež niečo pozitívne? ... To si len nahovárame. Boli sme vystavení oveľa väčšiemu duševnému teroru, než sme si dodnes ochotní pripustiť. Nemali sme s čím porovnávať. Neboli sme schopní pochopiť hĺbku slobody a tolerancie, ktoré sú samozrejmé pre ľudí, ktorí sa v slobode narodili. Zauzľovaní, zahľadení do svojich každodenných problémov, pokorení a zastrašení sme rezignovali na akýkoľvek odpor proti boľševickej totalite. Netýkalo sa to všetkých, samozrejme, ale väčšiny áno.

Mal som šťastie, vyrastal som v rodine "nenapraviteľného“ evanjelického farára - disidenta a "neskladnej“ klinickej psychologičky. Rýchlo som sa zorientoval. Rodina bola schopná odovzdať mi politickú orientáciu a kus odvahy, ktorá mi umožnila previesť svoju nespokojnosť s Husákovým normalizačným režimom do hudobno-vizuálnych provokácií Pražského Výběru. Na "Brejličky, opičky, srandičky“ zareagovala "rodná strana“ masívnym zásahom bezpečnosti a ŠtB ukončila našu hudobnú činnosť na niekoľko rokov.

Moja súkromná revolúcia nastala v roku 1988 na Děčínskej kotve, keď mal Pražský Výběr i ja osobne prevziať niekoľko prvých cien v priamom televíznom prenose. Spomínam si, ako som si na ceste do Děčína pripravoval text, ktorým som chcel zásadne prelomiť ideologické tabu. Obával som sa len nervozity a nepredvídateľných okolností. Hneď v úvodnej vete, keď som povedal, že "sa dostávame na historické rázcestie“, som pocítil ľahké trhnutie mikrofónu. Moderátor mi ho držal pred ústami a ja v obave, aby som to stačil dopovedať, som sa ho zmocnil tiež. Pokračoval som, že "každý národ má takú vládu, akú si zaslúži“ a ozval sa silný potlesk. Začala sa preťahovačka o mikrofón. Aby som to dokončil, rýchlo som zaradil slovo "práca“. Teda, že "by sme sa mali zasadiť prácou (mikrofón povolil), a nie filozofovaním (úľava moderátora - Lenin nemal intelektuálsku chamraď rád) "o ekonomickú, kultúrnu, hlavne duchovnú obnovu a hlavne o navrátenie stratených občianskych práv a slobôd“. Prekoktal som to zúfalo, ale tabu sa prelomilo. Veľký potlesk a veľký rozruch. Komunisti sa vydesili pri predstave, že by im snáď "spoločenské triedy“ chceli rýpať do ich dobre zabehaných normalizačných pomerov. Neskoro. Už im z kremeľského námestia zvonil "Vasilij Blaženyj“ na odchod na smetisko dejín a náš život sa zmenil od základov.

Prišiel 17. november 1989 a naše dejiny nabrali na obrátkach. Stal som sa členom krízového štábu koordinačného centra OF, organizoval s M. Horáčkom všetky rokovania OF s premiérom Adamcom, inicioval prvé kroky k ukončeniu okupácie ČSSR, rokoval s vedením armády o jej nezasahovaní proti "nežnej revolúcii“, rokoval so sovietskymi emisármi o tom istom zo strany sovietskej armády, navrhoval Václava Havla na funkciu prezidenta republiky, stal sa kooptovaným poslancom Federálneho zhromaždenia ČSSR, navrhol vznik komisie pre dohľad nad odsunom sovietskej armády a stal sa jej predsedom, mal som prejav v Najvyššom soviete ZSSR o ukončení bipolarity, odišiel som ako člen "misie dobrej vôle“ do Iraku k prepusteniu československých "ľudských štítov“ pred "konfliktom v zálive“ atď. Sľúbil som, že "s posledným sovietskym vojakom odídem z politiky“ a aj to dodržal.

Potom sme prežili pár nádherných rokov, keď sme verili, že "pravda a láska zvíťazia“, aby sme sa nakoniec dozvedeli, že "peniaze sú až na prvom mieste“. Nastúpil hysterický zápas o české poňatie slobody a trhu, sprevádzaný hrubou bulvarizáciou a zosmiešňovaním hodnôt, bez ktorých sa demokracia vybudovať nedá. Eufória vyprchala. Étos nežnej revolúcie sa rozplynul.

Dúfam, že len načas.