Hneď ako sa popri mne prehrnú deti z obeda, príde ku mne sympatická zástupkyňa riaditeľky pre prvý stupeň Renáta Šramová a začína sa exkurzia do zvláštneho detského sveta. Prvý je ten technický – počítače. Tu mi štvrtáčka Vaneska ukazuje svoj projekt virtuálnej cestovnej kancelárie s názvom Vampír. „Rada vymýšľam niečo iné, a toto je taká naša čistokrvná cestovná kancelária.“ Jej projekt sa nekončí pri logu, názve, má vypracované ponuky ubytovania, miest a dokonca trasy výletov. „Ešte to musím dotiahnuť,“ hovorí s úsmevom budúca nádejná držiteľka Krištáľového krídla.
Vymyslime niečo...
Možno si poviete, že tieto deti sú knihomoľmi a k športu neinklinujú. Omyl. Florbalový či pingpongový krúžok sa teší záujmu najmä chlapcov. Dievčatá tancujú, spoločne pripravujú divadlá v dramatickom krúžku či vyrábajú školský časopis, vymýšľajú príbehy na spisovateľskom krúžku. Rozhodne sa nenudia. A... dokonca vedia aj variť. Dôkazom je kuchynka, kde už sú deti pripravené upiecť svoj prvý langoš. „Často nám tu rozvoňajú celú školu,“ hovorí s úsmevom Šramová a ukazuje mi ďalšie tajomstvá za bielymi školskými dverami. Za jedným riešia hlavolamy a logické záhady, za ďalším relaxujú a maľujú pri hudbe. „Radi chodia do krúžkov, populárne sú najmä naše tvorivé dielne, kde vyrábajú drobné šperky a využívajú svoju fantáziu.“ Jej slová potvrdzujú sústredené deti navliekajúce koráliky a vyrábajúce farebné motýle. Samozrejme, najradšej pre maminku.
Ahoj, Renátka
Ako zistím, či mám doma nadané dieťa? Riaditeľka základnej školy a gymnázia pre mimoriadne nadané deti Jolana Laznibatová si myslí, že to môžete ako laik len tušiť. Ak máte pocit, že je osobnostne vyzretejšie, vytrvalejšie a komunikuje najmä s dospelými, treba ho zobrať na testy a odborníci posúdia, či má dostatočnú intelektuálnu kapacitu na to, aby zvládlo učivo na vyššej úrovni. „Mimoriadne nadaným deťom sa venujeme už od roku 1993, vieme čo potrebujú,“ hovorí pani riaditeľka, ktorá má celý program a metódy výučby tak trochu „na svedomí“. Jej slová sa potvrdzujú každým naším krokom. Moju sprievodkyňu deti zdravia „Ahoj“ a oslovujú „Renátka“.
Prvoradý je prístup. Laznibatová zdôrazňuje práve silné zastúpenie psychologickej zložky popri štúdiu. „Je to výber dvoch percent detí, ktorým normálna škola nestačí, my ich okrem vedomostí podporujeme aj v osobnostnom vývoji.“
Keď idú maturantky mestom...
Na gymnázium, ktoré je pokračovaním základnej, panuje maturitná nálada. Vyobliekaní mladí muži i a krásne dámy sa však tvária uvoľnene a na otázku riaditeľky počuť zväčša jednotnú odpoveď: „V pohode. Samé jednotky.“ Maturoval tu aj šestnásťročný Miško, ktorý zvládol skúšku dospelosti, ako vraví staré slovenské klišé, bez zaváhania. „Ak sa na maturitách objaví trojka, je to skôr rarita,“ hovorí pani riaditeľka s hrdosťou v hlase. Priateľskú atmosféru cítiť aj pri jej rozhovoroch s čerstvými maturantmi. Viete, čo počujem pri odchode? Správne. Samé... (jednotky).
| Čaj s bodkovanou princeznou „Vy ste naša nová pani učiteľka?,“ pýtajú sa zborovo deti zo Špeciálnej základnej školy v Galante po tom, čo sa usadím za veľký stôl v čele útulnej triedy. „Nie,“ odpovedám, „len som si s vami prišla vypiť čaj a trochu sa zahrať.“ Deti však moja odpoveď očividne neuspokojila a neustále trvajú na tom, že som nová pani učiteľka. Tá skutočná – Katarína Debnárová, im medzitým nalievala čaj do šálok a rozdávala lyžičky, na ktorých bolo nalepené meno žiaka. „Máme tu každodenný rituál,“ vysvetľuje pani Debnárová a dáva cukor do horúceho voňavého čaju. „V deťoch to rozvíja aj určité sociálne cítenie a ukazuje aj to, s čím sa mnohé doma nestretávajú.“ Chlipkajú teplý čaj a ja spoznávam súrodencov Kotlárovcov, malého Erika, Dominika, Kristiána, Tomáša a pár ďalších nezbedníkov z rôznych ročníkov, ktorí tu trávia popoludnia. Danka a Janka Deti sú na tejto škole rozdelené do troch kategórií, podľa miery postihnutia. Tie okolo mňa, ktoré jedli bábovku, hrali sa na super hrdinov z filmov na koberci a kreslili na tabuľu, sú z prvej skupiny, s najľahším postihnutím. Malý Kristián, ktorý je podľa Debnárovej živé dieťa a intelektuálne asi najvyspelejšie, si ma fotí na mobil a sadne si vedľa mňa, otvorí čítanku a začne mi čítať rozprávku o Danke a Janke. Mnohé to však nedokážu. Do špeciálnej školy chodia deti, ktoré intelektovo nestačia na tie klasické základné. A nielen to. Tretia kategória často zahŕňa kombináciu mentálneho aj fyzického postihnutia. Ako hovorí Debnárová, hlavný dôraz sa v škole kladie na individuálny prístup. Snažia sa deti naučiť základné vedomosti i vzájomne si pomáhať. Samozrejme, všetko do určitej miery. Nakreslím ti motýľa Ruch v triede narastá. Malú Jennifer prestalo baviť maľovanie na tabuľu a chlapcov kreslenie, takže sa presúvame na školský dvor. „Musíme často meniť aktivity aj počas popoludnia,“ vysvetľuje Debnárová. Deti majú čaj, potom si kreslia, robia úlohy a keď ich pozornosť začne utekať kade ľahšie, je to pre vnímavú pani učiteľku znak, že treba vymyslieť niečo iné. Na školskom dvore sa niektoré vrhnú na chodník a začnú farebnými kriedami maľovať modrú oblohu i a oranžový domček. „Pani učiteľka,“ obracia sa na mňa dievčatko, „aká je tvoja obľúbená farba?“ Keď jej odpoviem, že žltá, zhíkne: „Aj moja“ a začne pre mňa kresliť žltého motýľa. Princezná Prechádzame sa po chodbách plných detských kresieb a nakúkame do malých tried, kde sa popri výrobe kvetov z krepového papiera učia písať prvé písmenká a základné počty. Deti sa rady hrajú na počítačoch a často práve myš a monitor vedia upútať ich pozornosť a pomocou hier rozvíjať ich motoriku. Tú moju púta vyfarbená princezná na niekoľko spôsobov. Jedna má bodkované šaty, druhá čierne vlasy a hviezdičky, tretia je páskovaná a ryšavá. „Pracujeme na nich od začiatku roka,“ hovorí Debnárová a vyťahuje kopu papierov, na ktorých mi ukazuje prvé rozprávkové stvorenia vymaľované jednou farbou, ktorá vybiehala za okraj. Dietkam musí s fantáziou pomáhať ona. Poradiť im. Ukázať, že šaty môžu byť bodkované, páskované i s hviezdičkami. Samy ich to nenapadne. Ale keď porovnám princeznú visiacu na nástenke a tie, ktoré má pani učiteľka v zásuvke, odchádzam pokojná. Trieda je prázdna. Zatvorím dvere a obídem farebných motýľov i domčeky na betóne a až teraz si všímam, že písmenká nad kresbou vytvárajú venovanie pre mňa. Moje meno je nakreslené žltou farbou. |