K vyše 500 Slovákom pribudlo v deň, keď si Európa pripomína 64. výročie oslobodenia koncentračného tábora v Osvienčime, ďalších 10, ktorí s nasadením vlastných životov chránili pred smrťou slovenských Židov. Stali sa nositeľmi ocenenia Spravodlivý medzi národmi a ich mená budú čoskoro vytesané do Múru cti v Záhrade spravodlivých v izraelskom Jad Vašem.

Pod Klenovskými vrchmi v okolí Brezna postavili lesní robotníci štyri zemľanky. Neboli veľké, len asi tak dvakrát štyri metre. Pôvodne mali slúžiť partizánom a vojakom v Slovenskom národnom povstaní. Na jeseň 1944 sa v nich pred transportmi smrti skrývali Židia z okolia.

Horár Gondáš
Približne kilometer od zemľaniek, na bohom zabudnutej samote, mal horáreň Béla Antal alias horár Gondáš so svojou mladou gazdinou, ktorá sa mu neskoršie stala životnou družkou. Horár Gondáš bolo jeho krycie meno, tak ho prezývali partizáni, ktorým výdatne pomáhal. Po vojne bol tento muž vyznamenaný najvyššími partizánskymi medailami a ako bolo vtedy dobrým zvykom, aj zatvorený. Posledné vyznamenanie - pamätnú medailu a diplom Jad va-Šem za záchranu ľudského života, si už nestačil osobne prevziať. Ocenenie Nežidov, ktorí riskovali vlastné životy a svojich príbuzných pri záchrane Židov, prevzal tento týždeň jeho syn Vladimír Antal.

"Môj otec aj s mamou skrývali niekoľko mesiacov rodinu Ladislava Rybára v spomínaných zemľankách,“ hovorí. Ladislav Rybár, vlastným priezviskom Reichman (ako Žid si priezvisko zmenil počas slovenského štátu, pretože sa obával prenasledovania), bol zubný lekár v Brezne a Antal mladší, si na subtílneho pána v bielom plášti, ktorý mu opravoval zuby, pamätá dodnes.

"Bál som sa ho ako čerta,“ usmieva sa.

Otec hrdina
"Najmladšia dcérka pána Rybára - Mirka, mala vtedy asi dva a pol roka, bývala s mojimi rodičmi v horárni, ostatní museli žiť v zemľankách,“ spomína muž. "Bola chorľavá, v bunkri si utečenci často nemohli prikúriť, pretože po okolí sa neustále ponevierali nemeckí vojaci.“ Od toho času bol jeho otec aj s mamou, spoločne so židovskými priateľmi, neustále v ohrození smrti. Horárov syn o tom však nehovorí.

"Michal Rybár počas slávnostného odovzdávania ocenenia spomínal: "Do horárne chodili nemeckí vojaci, našťastie, nevedeli, že sa v ňom skrývajú moji rodičia s nami. V tom čase mal Michal 8 rokov. Bol to on, kto neskoršie navrhol na ocenenie svojho ochrancu horára Vojtecha Bélu Antala. Vtedy netušil, že v horárovom príbytku sa už okrem nich skrývali partizáni a všetci ostatní, ktorí to mali so slovenským štátom "rozbabrané“.

"Bol môj otec hrdina,“ rozmýšľa nahlas deň po prevzatí medaily jeho syn Vladimír.

"Pán Rybár bol poľovník, poznal sa s mojím otcom, boli priatelia. Ako som však svojho otca poznal, pomohol by každému v núdzi, bola to pre neho tá najprirodzenejšia vec na svete, viem, že by sa tak zachoval vždy.“ Pre potomka slávneho horára Gondáša, ako Antalu nazval neskoršie vo svojich spomienkach spisovateľ Peter Jilemnický, ocenenie znamená, že ľudia nezabúdajú ani po rokoch. Mrzí ho len jediná vec. Že jeho otec sa tohto dňa nedožil.

Rodina navždy
Neskoršie, keď začalo byť okolo horárne "husto“, Béla Antal odviedol rodinu vysoko do hôr, na lazy v Klenovci. Lazníci sa báli poskytnúť ubytovanie prenasledovaným Židov. Nemci v tom čase bez ľútosti strieľali každého, kto im pomohol. Brali to ako vlastizradu. Antal dlho blúdil po hore, malé deti sa brodili v snehu, ktorý im siahal až po prsia, priťahovalo. Hrozilo, že vysoko v horách bez prístreška zamrznú. Podvečer stretli tetku, ktorá zbierala v lese raždie. Antal tetku nepoznal. Požiadal ju, aby skryla pár ľudí u seba. Tetka bez dlhého uvažovania pozvala skrehnutých utečencov pod strechu svojho lazníckeho domu. Poskytla im odev, jedlo aj strechu nad hlavou. Tetka bola Zuzana Hrušková, žena, ktorá nemyslela na vlastné nebezpečenstvo a neodmietla pomoc.

"Moji starí rodičia boli jednoduchí a statoční ľudia, nemysleli na seba, keď bol iný v nebezpečenstve,“ spomína Miloslav Kriška. On aj prevzal ocenenie Spravodlivý medzi národmi.

Až do skončenia vojny žili židovskí utečenci striedavo pod ochrannými krídlami Jána a Zuzany Hruškovcov a legendárneho horára Antala. Keď sa židovská rodina vysťahovala do Izraela, dlho si vymieňali listy a pozdravy. Ich potomkovia sa stretli až nedávno. A nezaobišlo sa bez sĺz. Stretli sa...