Boli ste členmi bývalej vlády, ktorej strany mali dobrý imidž v zahraničí. Neobávate sa, že zablokovanie Lisabonskej zmluvy môže imidž váš, ale aj imidž Slovenska, poškodiť?
Som presvedčený, že by malo byť základnou povinnosťou každého politika, aby Slovensko nielen v očiach občanov Slovenskej republiky, ale aj občanov Európskej únie, bolo vnímané ako jedna slušná, pokojná, demokratická krajina. Vznikol pokus udržať dobré meno Slovenska, minimálne úroveň demokracie ľudských práv a slobody slova. Nemožno oddeľovať navzájom politiky, ktoré štát musí presadzovať, a to domácu od zahraničnej. Ony spolu súvisia. Nemožno oddeľovať ani zákony vnútroštátne od medzinárodných zmlúv, ktoré sú takisto súčasťou politiky každej vlády a rozhodovania parlamentu. To, čo zjednotilo terajšiu opozíciu, ktorá vôbec neohrozuje dobré meno a postavenie Slovenska v zahraničí, je obava o demontáž demokratických výdobytkov, ktoré sa na Slovensku stali niečím bežným. Nás v opozícii nezjednotil názor na obsah Lisabonskej zmluvy, ten je známy. To dôležitejšie, na čo sa už menej poukazuje a narába sa tu s argumentmi, ktoré nie sú pravdivé, je obava o ohrozenie demokracie, ktorá nás všetkých troch zjednotila. Som rád, že na Slovensku sú politické strany, ktoré dokážu ukázať schopnosť zjednotiť sa vtedy, keď cítia, že tento inštitút je ohrozený.

Pavol Hrušovský tvrdí, že KDH sa myšlienka referenda o Lisabonskej zmluve pozdáva. Snímky: HN/Štefan Laktiš 

Ale z SMK zaznievali hlasy, ktoré nesúhlasili s krokom opozície, práve pre obavy, že Slovensko v zahraničí utrpí...
Slovensko si nikým nemôže nechať diktovať podmienky, ako má riešiť svoje vnútropolitické konflikty. Slovensko musí byť dostatočne sebavedomé a politici natoľko zodpovední, že vedia aj v takýchto vypätých situáciách riešiť problémy sami. Považujem za legitímne, že sa v poslaneckých kluboch opozície objavujú aj iné názory - niektorí sú presvedčení, že budú hlasovať za. Na druhej strane ma povzbudilo, že dokázali potlačiť svoje osobné názory. Vedeli rešpektovať vyšší zámer, ktorý opozícia sleduje. Slovenskej verejnosti sa podsúva názor, akoby opozícia bola zodpovedná za tento stav. Nie. Na Slovensku vládne koalícia, ktorá neurobila všetko, čo urobiť mala. Konkrétne, pán premiér, ktorý sa včas dozvedel o postoji slovenskej opozície k Lisabonskej zmluve.

Ako mal podľa vás zareagovať?
Bolo dosť času ešte do utorka doobeda pozvať opozičných predstaviteľov a dať si vysvetliť stanovisko, ktoré ohrozovalo prijatie zmluvy v termíne, v akom si to on želal. Nikto iný si to neželal, ani Európa, aby Slovensko ratifikovalo Lisabonskú zmluvu na prvej januárovej schôdzi. Termín je stanovený do konca roku 2008. A teda ak niekoho robím zodpovedného, tak to je vládna koalícia, ktorá nebola schopná sadnúť si za rokovací stôl s opozíciou.

S nápadom zablokovať Lisabonskú zmluvu kvôli tlačovému zákonu však prišla opozícia. Podľa ohlasov z Bruselu je pre mnohých európskych predstaviteľov nepredstaviteľné a neprijateľné, aby zmluva bola používaná ako rukojemník. Bolo to správne riešenie?
Presne túto istú otázku by som mohol položiť opačne. Nie opozícia, ale koalícia spravila rukojemníkov z opozície, pretože sa spoliehala, že všetci tí, ktorí už dopredu vyjadrili svoj súhlasný názor na obsah Lisabonskej zmluvy a povedali, že budú hlasovať za, tak aj urobia. Objavili sa tu nové skutočnosti a nový spôsob a štýl, ktorý politika ponúka na to, aby vzťahy medzi koalíciou a opozíciou boli štandardné a viedol sa politický dialóg. Toto vládna koalícia odmietla. Keď koalícia vedela, že nedisponuje 90 hlasmi potrebnými na schválenie tejto zmluvy, tak spravila chybu, že sa rozhodla ísť s týmto dokumentom na rokovanie. Boli sme pripravení na dialóg, ale ten sa, žiaľ, neuskutočnil.

Nečakali ste však už vopred takúto reakciu zo strany premiéra a koalície?
Nie. Tá podmienka bola v pondelok dohodnutá - odložme rokovanie o Lisabonskej zmluve a tlačový zákon a poďme sa rozprávať o výhradách, ktoré máme a hľadajme riešenie. Toto by som považoval za jedinú možnú cestu na to, aby sme sa vyhli týmto problémom. Netreba robiť rozdiely medzi zákonmi. Aký je rozdiel medzi zákonom, ktorý schvaľujeme bežne v parlamente, a Lisabonskou zmluvou? Žiadny.

Je tam rozdiel práve v potrebných hlasoch na schválenie a opozícia vie, že teraz koalícia ich hlasy potrebuje...
A na tom je postavený celý princíp schopnosti viesť niekedy aj podporný politický dialóg. Vyčítam koalícii, že opovrhla opozíciou. Robí z poslancov opozície a koalície dve kategórie poslancov. To predsa v parlamente nemôže fungovať. To, že k tomu došlo teraz v súvislosti s Lisabonskou zmluvou, je len vyvrcholením konfliktu, ktorý generoval už rok a pol. To, že má opozícia svoje dôvody v tlačovom zákone, si možno málokto uvedomil. Veď už dlho odznievali výhrady voči tlačovému zákonu. Minimálne mesiac sa vedie diskusia. Ale koalícia opovrhovala názormi či už vydavateľov alebo zahraničných aj domácich inštitúcií, tak sme sa mali na to prizerať?

Navonok to teraz vyzerá tak, že opozícia bojuje za slobodu slova a novinárov. Ale priznajme si, že ani bývalá vláda nemala priateľské vzťahy s novinármi. Nie je to len využívanie priestoru, akási mediálna politika?
Treba povedať dve veci. Jedna vec je mať korektné vzťahy s novinármi a druhá vec je vytvoriť na fungovanie nezávislosti slobody médií legislatívny priestor. A ten predchádzajúca vládna koalícia vytvorila a my sme sa ho nedotkli. Tu nastal problém, pretože táto vládna koalícia vytvorila legislatívne riešenie, ktoré obmedzuje slobodu slova, slobodu vydavateľov a ohrozuje ich nezávislosť.

Ale koalícia prišla s návrhom pre opozíciu a to, že upraví tlačový zákon tak, aby spĺňal medzinárodné princípy. Akým spôsobom má potom koalícia ustúpiť, ak toto nestačí?
Nečudujte sa nám, že nemáme dôveru, pretože sme za rok a pol v pléne zažili veľa. Aj sme sa doprosovali, aj sme sa pokúšali vyjednávať. Márne. A aj táto schôdza je toho názorným príkladom. My nemáme istotu. Neveríme sľubom, už budeme veriť iba skutkom a činom. A ony musia prísť, konkrétny skutok je jednoduchý - nerokujme. Stiahnime a poďme si povedať svoje názory, postoje a výhrady k tomu, čo sa stalo predmetom sporu.

Dá sa to stihnúť do štvrtka, keď bude ďalší pokus o ratifikáciu zmluvy?
Dá sa to stihnúť len tým, že sa dohodneme na odložení a že si sadneme nad obsah zákona a nielen politici, ale aj nezávislé inštitúcie, ktoré majú s týmto skúsenosti a naozaj európsky vedia posúdiť, kde ja hranica obmedzovania slobody. Lebo aj tam treba byť korektný, aby si ani média nemysleli, že môžu všetko. Určite treba zabrániť médiám písať nepravdy, nerobiť si s občanmi, čo chcú.
Ktoré máte konkrétne výhrady k tlačovému zákonu?
Právo na odpoveď. Kto bude tým arbitrom, ktorý posúdi, že názor na nejaký problém napísaný médiami je nepravdivý? A aj na pravdivý názor musí vydavateľ umožniť dať právo odpovedať, a to je už na zvážení. Ďalšia vec, ktorá mi osobne prekáža, je, že ministerstvu kultúry sa dáva zo zákona obrovská právomoc rozhodnúť o porušení takejto povinnosti neuverejniť právo na odpoveď a uložiť sankciu vydavateľovi. A tu môže dôjsť k pokusu o likvidáciu niektorého média, ktoré by sa dostalo do sporu s politickou mocou. A tu mi to zaváňa pokusom podriadenia slobody médií politike.

Prečo ste tlačový zákon neupravili počas dvoch vlád vy?
Asi aj preto, lebo je to veľmi náročná oblasť politiky, kde sa ťažko vedia dohodnúť nielen politici, ale ani upraviť ten vzťah a stanoviť hranicu, kde už je prekročenie slobody. Možno aj keď ten, čo existuje, je starý, predsa len vyhovoval podmienkam, za ktorých mohli médiá konať slobodne. Len preto.

Mohli by ste prezradiť, kto prišiel ako prvý s podmienkou - tlačový zákon verzus Lisabonská zmluva?
Nemám čo prezrádzať. My sme rokovali o programe schôdze a keď sme sa dostali k Lisabonskej zmluve a tlačovému zákonu, rozmýšľali sme, ako postupovať na tejto schôdzi, aby sme vyvrátili podozrenie, že sa opozícia nevie zjednotiť, je málo akčná...

Kontaktovali ste v tejto súvislosti niekoho z Európskej únie? Mám na mysli z EPP...
Osobne som nevidel žiadny dôvod, aby som tento náš postoj komunikoval s niekým z EPP. Máme tam svojich europoslancov. Tie reakcie boli okamžité, nakoniec aj plénum európskeho parlamentu zareagovalo na vzniknutú situáciu a každý sme vysvetľovali svoje dôvody.

Reakcie z europarlamentu boli rôzne. Jedna z nich sa týkala Mikuláša Dzurindu, ktorý vraj mal získať vysokú funkciu v Európskej únii. Po tomto kroku opozície to už je zrejme bezpredmetné. Vedeli ste o tom?
Nie, nevedel som to. Prvýkrát počujem túto informáciu od vás, ani nemám informácie o tom, že by Dzurinda rozmýšľal o zmene. Ale v politike nemôžete vylúčiť nič.

Vnímate doterajší vývoj okolo tlačového zákona a Lisabonskej zmluvy ako úspech opozície?
Opozičné pôsobenie nemožno porovnávať s koaličným, pretože v koalícii ste viazaní istými dohodami a zmluvami. Opozícia je na to, aby sa strany profilovali vo svojom programe, ktoré tie strany nemusia spájať. V zásadných politikách sme však nikdy nemali vážnejší problém. Preto by som súčasnú situáciu nehodnotil ako víťazstvo či porážku.

Prvé vyhlásenie KDH k Lisabonskej zmluve bolo, že nie ste za jej urýchlené prijatie, následne nato ste povedali, že nie ste vôbec za jej prijatie... Prečo sa tie názory tak menili a aký je postoj KDH vnútri strany?
Názory a postoj KDH na prijatie Lisabonskej zmluvy sa nemenia. Tie sú rovnaké. Áno, chceli sme odložiť rokovanie, aby sme získali čas na dostatočnú informovanosť, a nielen samých seba, ale aj verejnosti. Je to dokument veľmi ťažko zrozumiteľný. Považoval by som za zodpovedné viesť minimálne na úrovni politických strán celonárodnú diskusiu, aby sme mali čas vyjadriť postoje.

Ste za referendum?
Áno. Už len z toho dôvodu, že Lisabonskú zmluvu považujem za identickú s ústavnou zmluvou. Som presvedčený, že by bolo zodpovedné vykonať referendum.

Slovensko čakajú v roku 2009 prezidentské voľby, o ktorých sa už teraz diskutuje. Má už opozícia spoločného kandidáta?
Nemá. Na spoločnom kandidátovi sme sa ešte nedohodli, hoci tá vôľa u všetkých pretrváva. Ja by som bol rád, keby sa subjekty, ktoré majú ochotu, rozšírili aj o ďalšie iné organizácie pri hľadaní spoločného kandidáta. KDH rozhodne pravdepodobne v prvom štvrťroku na Rade KDH, keď povieme, aký postoj zaujmeme.

Chcete kandidovať?
Poviem včas.

Budete apelovať aj na eurokomisára Jána Figeľa, aby zvážil prípadnú kandidatúru?
Už nie. Naše konzultácie o jeho kandidatúre za prezidentského kandidáta sa skončili.

Čiže to vylúčil?
Áno. Ale to rozhodnutie je stále aktuálne a môže sa ešte rozhodnúť.

Podporu budete hľadať aj v iných politických subjektoch, napríklad mimoparlamentných?
Podporu politických strán považujem za podporu symbolickú. A posledné voľby to ukázali, že politické strany nezohrávajú v prezidentských voľbách najdôležitejšiu úlohu. Tú majú v rukách občania.

Najsilnejšou opozičnou kandidátkou je zatiaľ Iveta Radičová z SDKÚ-DS. Vedelo by KDH podporiť ženu?
Kompetenčne to patrí do orgánov rady.

Pozrime sa aj na situáciu v KDH. Aká je situácia vnútri strany? Stabilizovalo sa to?
Vnútrostranícka diskusia je permanentná. Netajím sa tým, že máme nedoriešené postoje na niektoré vnútrostranícke a vnútropolitické veci. Jediné, čo sledujem, je jednota strany. Štiepenie, odchod, vylučovanie nehrozí.