Dom nie je domov a domov nie je dom
Na okraji obce stojí malá, nenápadná drevená maringotka. Má dve malé okná, v ktorých sa sem-tam svieti, posteľ, dvojplatničku a malú piecku. Týchto pár metrov štvorcových na štyroch kolesách je už niekoľko rokov Tiborovým domovom. Je miesto, ktoré je iba jeho. Kúri si v piecke, jedlo si zohreje na dvojplatničke a snaží sa udržiavať poriadok. Musí. Pani Dagmar, predsedníčka farskej Sociálnej komisie, ktorá mu nosí jedlo, je žena s veľkým srdcom, ale nebojí sa byť aj prísna. Po tých rokoch si Tibor a Dagmar na seba už zvykli. A tak Tibor vie, že poriadok a čistota musia byť. Tento malý domček na kolesách nie je žiaden luxus. A predsa by mu ho nejeden bezdomovec závidel. Nie je to dom. Ale je to domov. Tiborov domov. Pretože dom nerobí domov. A domov nerobí dom. Robia ho ľudia a ich skutky.
Obec sa postará
Záhorská Bystrica má dve sociálne komisie, jedna je na fare, druhá na miestnom úrade. Obe z nich sa o pána Tibora starajú, odkedy sem v roku 2014 prišiel. Miestny úrad Tiborovi ponúkol brigádu – 20 hodín týždenne, v upratovacej čate obce – odhadzovanie snehu, kosenie, hrabanie lístia... Od roku 2015 má teda možnosť aj svojho vlastného zárobku. Pravda je však taká, že pán Tibor nie je typ zamestnanca mesiaca. V práci sa nie vždy objaví. O jeho financie sa stará ďalší člen sociálnej komisie, Dominik, ktorý Tiborovi peniaze spravuje a postupne mu ich dáva v menších množstvách. Neraz sa totiž stalo, že Tibor použil peniaze na niečo, čo mu zdravotne neprospieva. Sociálna komisia organizuje aj zbierky šatstva, pre Tibora vyberá potrebné oblečenie, , ktoré ocení hlavne počas zimných mesiacov. Obec Tiborovi platí denne obedy v hodnote 2,70 eura už od roku 2016. Jedlo mu varí a nosí aj pani Dagmar. Tibor na tom po zdravotnej stránke nie je veľmi dobre. Ani na to nie je sám – má prístup k zdravotnej starostlivosti. K lekárovi s ním väčšinou chodí Dominik.
Nie je bezdomovec ako bezdomovec
,,Ja bezdomovcom nedávam peniaze, aj tak by ich len prepili.“ Veta, ktorá sa nesie slovenskou spoločnosťou už roky. Bezdomovci sú častokrát hádzaní do jedného vreca. Každý jeden človek je však iný. Každý žije v inom prostredí, mal inú minulosť a má svoj vlastný príbeh. Úplne rovnako to majú aj ľudia bez domova. Pán Tibor je z tých šťastnejších. No napriek tomu, že má kde spať, má čo jesť a čo si obliecť, napriek tomu, že má aj svoj vlastný páreurový príjem, pán Tibor šťastne nepôsobí. Práve naopak, pôsobí prázdno. Neteší sa zo života. Ale snaží sa ho žiť. Možno naň už trochu zanevrel. Nevie sa, čo si zažil predtým než sa zjavil v Záhorskej Bystrici. A aj preto ho za to nik nesúdi. Tibor nie je spoločenský typ so zmyslom pre humor. Sú však aj takí ľudia bez domova - plní nadšenia, elánu, priateľstiev a úsmevu. Tibor má teraz šťastie, no nemal ho vždy. A aj to môže byť dôvodom jeho letargie. Ale nie je sám. Má ľudí, ktorí sa o neho starajú a starať budú.
Nie slová, ale skutky
Niekoľko týždňov dozadu prišiel Tibor za Dominikom – správcom jeho peňazí a vypýtal si od neho pár eur. Keď sa Dominik pýtal, na čo ich potrebuje, Tibor vysvetlil, že pani Dagmar bude mať narodeniny a potrebuje peniaze, aby jej mohol kúpiť bonboniéru. Niekedy práve tie malé a nečakané skutky, ktoré človek robí pre druhého, sú najväčšou odmenou. Práve skutky ukazujú skutočný charakter človeka.
Tibor je súčasťou Záhorskej Bystrice už šesť rokov. Do domova sociálnych služieb ísť nechce. V jeho maringotke mu je dobre a je oňho postarané. Jeho príbeh je plný otáznikov, hrboľov a kopcov. Ale dnes už nie je sám. Je súčasťou dediny. Dediny, ktorá sa stará doňho aj oňho. Je to bezdomovec, ktorý našiel svoj domov.