V akom momente dostanete chuť, potrebu zveriť sa verejnosti so svojimi pocitmi a postrehmi na internete?
To je rôzne. Ak ide o nejaké strohé konštatovanie, posunutie informácie, na to náladu nemusíte mať. Ak napíšem niečo, čo by malo byť mojím posolstvom, názorovým „výlevom srdiečka“, to prichádza väčšinou v nejakom emočnom vypätí, keď si poviem, že už nemôžem mlčať a musím vypustiť paru. Bohužiaľ, v poslednom čase je tou emóciou najčastejšie hnev alebo zúfalstvo.

Ktorý blog či status sa vám doteraz písal najťažšie?
Asi posledný, zo 7. marca, po mojej službe. Nechlapsky sa priznám, že som si po tejto službe aj poplakal.

Podľa vás síce nechlapské, ale úprimné. Čo sa v službe stalo?
Mali sme jednak veľmi veľa práce, z 24 hodín sme boli možno 20 na urgentnom príjme a robili jedno vyšetrenie za druhým, prijali množstvo pacientov. No a keď som prišiel domov, dozvedel som sa, že jedna moja veľmi mladá pacientka zomrela. Večer, pár hodín pred svojím odchodom, mi poslala správu, v ktorej mi ďakovala sa pomoc, dôverovala mi. Posledné slova v správe boli: „Vidíte, zas som mala to šťastie, že ste boli v práci.“ Je to hrozný pocit, keď pomôcť chcete, ale nemôžete. Je mi to veľmi ľúto. Myslel som, že mi praskne srdce. V tej chvíli by som sa bol najradšej na medicínu vykašľal, na všetko a na všetkých, ktorí nám úmyselne situáciu ešte zhoršujú.

Po skončení tejto služby žiadalo konzílium odborníkov ľudí, aby necestovali na exotické dovolenky. Čo vám v takom momente napadne?
Že žiadame ľudí, aby neskákali pod vl...