Sledujte nás na Instagrame

@hospodarske_novinyFacebook
29.01.2021, 18:30

Iracký utečenec: Ľudia, ktorí sa k nám na Slovensku nesprávali dobre, zrejme pristupujú rovnako aj k Slovákom

Morees Gaggi prekladá iným utečencom. Ako študentovi na slovenskej vysokej škole mu najviac dávajú zabrať dejiny a literatúra. Kým my sa učíme o štúrovcoch, v Iraku sa zaoberali arabskou poéziou a prózou.

Iracký utečenec: Ľudia, ktorí sa k nám na Slovensku nesprávali dobre, zrejme pristupujú rovnako aj k Slovákom
Zdroj: Archív Moreesa Gaggiho

„Volám sa Morees, ale vyslovuje sa to Morís a študujem na Univerzite Komenského v Bratislave. Momentálne máme skúškové, takže sa väčšinu času učím. Mám individuálny študijný plán, aby som popri škole mohol aj pracovať. Momentálne pôsobím v Slovenskej humanitnej rade, kde prekladám utečencom zo slovenského jazyka. Napríklad keď chcú ísť k doktorovi alebo vybaviť nejaké doklady či prenajať si byt,“ predstavuje sa Morees, ktorý utiekol na Slovensko potom, čo Islamský štát začal bombardovať jeho rodné mesto v Iraku.

Práca s tlmočením ho napĺňa, lebo sám dobre vie, aké to je byť v úplne cudzej krajine, kde ostatným nerozumiete ani slovo. Na Slovensku sa každé dva roky mení organizácia, ktorej úlohou je zabezpečovať starostlivosť o cudzincov z migračného úradu. Morees s tlmočením utečencom začal v rozvojovej organizácii ADRA, odkiaľ potom prešiel do Humanitnej rady. Najťažšie je, keď klienti – emigranti potrebujú pomoc v nemocnici, pretože málokedy chcú s nimi pustiť aj iného človeka. Naopak, najľahšie je to pri prenajímaní bytu alebo pri nákupoch. Na Slovensko síce prišiel v roku 2015, no jeho slovenčina znie, akoby tu žil už oveľa dlhšie.

Čo sa týka náboženstva, u Slovákov zrejme panuje stereotyp, že všade v Iraku dominuje islam. Avšak Morees s rodinou žili v meste Karakoš, kde sa až 90 percent obyvateľov hlásilo ku kresťanstvu. „V Karakoši sme žili úplne slobodne, keďže väčšina obyvateľov boli kresťania. Problém nastal, keď sme potrebovali ísť do nejakého väčšieho mesta, napríklad vybaviť si doklady. Zakrývali sme to, lebo nám hrozili slovné aj fyzické útoky. Karakoš bol niečo ako Zlaté Moravce v Nitrianskom kraji. Takže v Moravciach bol náš život bezproblémový a v Nitre to už bolo horšie,“ vysvetľuje. 

S útokmi mala skúsenosť aj Moreesova mama, ktorá študovala na univerzite vo väčšom meste, kde bola majorita obyvateľov moslimská. Musela si dávať pozor na to, čo povie a na hlave vždy nosiť šatku alebo hidžáb, inak jej hrozilo nebezpečenstvo – nielen verbálne urážanie, mohli ju dokonca uniesť.

V roku 2014 napadol ISIS ich rodné mesto Karakoš. Pred bombardovaním odtiaľ ušli do Erbilu. Nemali so sebou nič, stihli zobrať len doklady a mobilné telefóny. „Keď začali padať aj rakety,

pochopili sme, že situácia je vážnejšia, než sme očakávali. Pár útokov sme už zažili, vtedy sme vždy utiekli na pár dní a potom sme sa vrátili, no toto bolo masívnejšie ako predošlé bombardovanie. Utiekli sme do Erbilu. Tam bola situácia o niečo bezpečnejšia, je to kresťanské mesto a žijú tam Kurdi. Lenže nemali sme kde bývať. V Erbile majú iný jazyk, iný systém, boli sme tam utečenci,“ spomína si Morees a dodáva, že mali obrovské šťastie, pretože bomby nepadli priamo na ich dom, len na záhradu. 

Zdroj: Archív Moreesa Gaggiho

Veľa obyvateľov Karakoša také šťastie nemalo. Jedni z ich susedov prišli o deti, ktoré boli na záhrade a jedna z bômb dopadla práve tam. Ak chceli začať nový život, museli odísť do inej krajiny – moslimský štát im totiž dal na výber z troch možností. Buď konvertujú na islam, čo neprichádzalo do úvahy, alebo budú platiť jizyu (poz. red. – ročné zdanenie na obyvateľa, ktoré sa historicky vyberá vo forme finančného poplatku od nemoslimov v štáte riadenom islamským právom). 

Ak by nesúhlasili ani s jednou z požiadaviek, mali na výber iba tretiu možnosť – ISIS by ich zabil. „Takto nám to bolo povedané, dokonca rozdávali aj letáky, kde to bolo čierne na bielom napísané. Pre vás na Slovensku je to niečo nepoznané, ale v niektorých irackých štátoch to takto bežne funguje. Pritom kresťanstvo je v Iraku od prvého storočia. Sýria, Malá Ázia, Blízky východ, to všetko boli v minulosti výhradne kresťania.“

Svoj pobyt v Erbile nazýva jedným veľkým dobrodružstvom. Jeho rodičia spávali v kostole, on a súrodenci v aute. Po nejakom čase im doniesli stany a po polroku dokonca karavan, kde žili rok. Po jednom roku sa im ozvala americká organizácia, ktorá chcela pomáhať prenasledovaným kresťanom. Pomocou vyzbieraných finančných prostriedkov chceli utečencom pomôcť emigrovať. V hre bolo viacero možností, ale rozhodujúce boli financie. Vyzbierané peniaze by im na život v Nemecku nestačili, voľba preto padla na Slovensko. Morees s rodinou konečne dostali víza a mohli vycestovať. 

Zdroj: Archív Moreesa Gaggiho

Najskôr leteli z Erbilu do Košíc, potom ich kroky smerovali do utečeneckého tábora v Humennom. V tábore strávili tri mesiace. „Najprv to mal byť týždeň, potom mesiac a nakoniec sa z toho vykľuli tri. Mali sme veľkú priestrannú izbu, keďže nás je šesť. Toalety a sprchy boli spoločné a stravovali sme sa výhradne vo veľkej jedálni. No nemohli sme ísť von, v tomto smere sme sa cítili ako v nejakom väzení,“ opisuje, ako to v Humennom vyzeralo. Tomu, že je kresťan, nepripisuje žiadne výhody, keďže v tábore boli ľudia rôznych vierovyznaní a všetci mali rovnaké podmienky. Jeho rodina na Slovensku plánovala ostať, no boli tam napríklad aj Somálčania, ktorí mali Humenné ako zastávku na ceste do Ameriky.

Na Slovensku je už šiesty rok, zo začiatku mu najväčší problém robila jazyková bariéra, ale pred nástupom na Univerzitu Komenského absolvoval prípravný ročník, počas ktorého sa naučil základy slovenčiny. Pri učení mu najviac dávajú zabrať predmety ako dejepis či literatúra. Kým my sa učíme o európskych krajinách a štúrovcoch, v Iraku sa na školách zaoberajú Áziou a arabskou poéziou a prózou. „Tým, že som sa pomerne rýchlo naučil jazyk, môžem pomáhať ostatným utečencom, do ktorých situácie po príchode sem sa viem úplne vcítiť. Dokonca som už tlmočil aj bohoslužby zo slovenčiny do arabčiny. V škole testy píšem buď po slovensky alebo anglicky, záleží od predmetu,“ rozpráva študent prekladateľstva na Univerzite Komenského.

Život v našej krajine sa mu páči, do Iraku by sa už vrátiť nechcel, maximálne by šiel na výlet. Ale v bežnom živote vníma medzi týmito dvoma krajinami veľké rozdiely. Irak je vraj oveľa lacnejšia krajina, no žije sa v nej ťažšie. Slovensko je podľa neho omnoho bezpečnejšie a cirkvi prikladá menší význam. „So Slovákmi máme rôzne skúsenosti, aj dobré aj zlé. Ale myslím si, že ľudia, ktorí sa k nám nesprávali dobre, sa nesprávajú inak ani k Slovákom,“ dodáva na záver.

Autorka je študentkou kurzu Globálna rozvojová žurnalistika na Katedre žurnalistiky FiF UK.
Článok vznikol v rámci programu Svet medzi riadkami, ktorý v spolupráci s HN realizuje mimovládna organizácia Človek v ohrození a Katedra žurnalistiky na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského. Program spolufinancuje SlovakAid a Európska únia. 

Denný prehľad správ emailom

Dostávajte každý deň nové informácie zo sveta politiky, ekonomiky a biznisu.

Pred zadaním e-mailovej adresy si prečítajte pravidlá ochrany osobných údajov a používania cookies. Súhlas na odoberanie noviniek môžete kedykoľvek odvolať.