Sledujte nás na Instagrame

@hospodarske_novinyFacebook
01.12.2020, 10:42

Ako začleniť cudzincov: pomohla by nórska „prísna láska“

Cudzinci na Slovensku sú neraz zmätení, nevedia, čo od nich štát chce. Príkladom je plošné testovanie. Nevedeli, čo majú robiť, nemali dostatok informácií, opisuje riaditeľka Centra pre výskum etnicity a kultúry Elena Gallová Kriglerová. Pomohlo by, keby sme si pri integrácii vzali príklad zo škandinávskych krajín.

Ako začleniť cudzincov: pomohla by nórska „prísna láska“
Zdroj: Archív Eleny Gallovej Kriglerovej

Keď sa hovorí o integrácii cudzincov, prvým krokom je to, aby sa naučili ovládať slovenčinu. Čo ďalšie je nevyhnutné, aby sa dokázal efektívne a relatívne rýchlo začleniť?

Informovanosť. Dobrým príkladom je plošné testovanie. Cudzinci boli pomerne stratení, nevedeli, či sa majú alebo nemajú dať testovať, nemali dostatok informácií. A takto je to v podstate v ich každodennom živote. Oni mnohokrát nevedia, že majú zapísať deti do školy, že vôbec existuje nejaký inštitút zápisu. Nevedia, že je potrebné platiť daň z nehnuteľnosti či poplatky za odpad. Nevedia, ako fungujú niektoré pravidlá. My Slováci sme v nich vyrastali a naučili sme sa ich, ale cudzincom trvá oveľa dlhšie, kým sa v nich zorientujú. A najmä, keď ani nie sú dostupné v inom ako slovenskom jazyku.

Malo by teda existovať niečo, čo ich prevedie každou oblasťou života na Slovensku, respektíve ich do nej akoby zaškolí?

V podstate áno, ale to neznamená, že to máme robiť za nich. Musia iba vedieť, za kým ísť. Niekto by sa im mal venovať, vysvetliť im potrebné veci. Neznamená to, že niekto má za nich všetko vybavovať. Mali by však dostať pomocnú ruku do času, kým sa zorientujú v krajine natoľko, že si budú môcť veci vybaviť sami. V úvodnom období je to pre nich veľká pomoc.

Skúsme porovnať Slovensko napríklad s Nórskom. Táto škandinávska krajina sa snaží cudzincom pomôcť začleniť sa do spoločnosti aj tým, že im na to vytvára vhodné podmienky. Veľký dôraz kladie napríklad na znalosť jazyka. Preto zabezpečuje cudzincom dostatočný počet hodín nórčiny. Ako je to v tomto smere na Slovensku?

Poskytovanie hodín slovenského jazyka prebieha iba na úrovni školstva, aj to na nedostatočnej úrovni. Majú ho teda napríklad deti, ktoré začínajú s povinnou školskou dochádzkou. Tie majú nárok na nejaké kurzy slovenčiny, ktoré poskytuje okresný úrad v sídle kraja, no ide o veľmi obmedzené množstvo. Na porovnanie, kým v Nórsku ide o stovky hodín, na Slovensku je to 60 hodín. Keď vyžadujeme od cudzincov niečo, čo chceme, aby splnili, mali by sme im na to poskytnúť dostatočné možnosti. Nóri to označujú pojmom „prísna láska“. Na jednej strane sú na cudzincov veľmi prísni a mnoho od nich vyžadujú, no zároveň im na to vytvárajú aj podmienky.

Čo konkrétne si máme predstaviť pod pojmom integrácia cudzincov? Ide iba o rešpektovanie jazyka či kultúry krajiny alebo aj o akési zžitie sa s jej nastavením a fungovaním?

Integrácia znamená začlenenie sa do spoločnosti. Keď cudzinci prídu a majú sa stať súčasťou spoločnosti, mali by existovať opatrenia, nástroje a možnosti, ako to dosiahnuť. V odborných kruhoch sa hovorí, že integrovaná musí byť celá spoločnosť. Ide o to, aby na oboch stranách, teda na strane cudzincov a tiež na strane majoritnej populácie, dochádzalo k vzájomnému zlaďovaniu predstáv o spoločnom živote. Na jednej strane je veľmi dôležité, aby cudzinci mali možnosť oboznámiť sa s fungovaním našej krajiny. S tým, aké tu máme zákony, aby mali možnosť naučiť sa jazyk, aby mali možnosť získať prácu, bývanie, a ďalšie základné veci. Zároveň by však mali mať v spoločnosti svoj hlas.

Čo to znamená?

Že bežní obyvatelia, no rovnako aj inštitúcie, ich budú vnímať ako ozajstnú súčasť spoločnosti. Teda nie iba ako objekt politík, ale ako obyvateľov, ktorí tu žijú s nami. Je veľmi dôležité, aby sme hľadali spoločný priestor a spoločné uvažovanie nad tým, čo znamená život v rozmanitejšej spoločnosti.

Je Slovensko pripravené na to, aby sa cudzinci stali jeho plnohodnotnou súčasťou?

Máme prijaté nejaké integračné stratégie a politiky, ktoré hovoria o dôležitosti integrácie, popisujú že je to obojstranný proces vzájomného prispôsobovania, a podobne. Rovnako sú zadefinované aj opatrenia, ktoré by mali prijímať jednotlivé inštitúcie na to, aby sa cudzinci začlenili do spoločnosti. Problém je však v tom, že tie sa v praxi takmer vôbec nerealizujú. Cudzinci sú do veľkej miery ponechaní iba sami na seba, na vlastné komunity a siete. Nedostávajú pomocnú ruku. Pomáhajú im najmä mimovládne organizácie. Pre ľudí, ktorí sem prichádzajú z iných krajín, je mimoriadne ťažké zorientovať sa v tom, čo sa od nich očakáva.

Ako to viete?

Pravidelne robíme rôzne prieskumy. Aj v rámci nich nám už niekoľko cudzincov povedalo, že my od nich vyžadujeme, aby sa nám prispôsobili, ale im nikdy nikto nepovedal, čo to vlastne znamená. Nevedia, čo od nich naša krajina očakáva. Komunikácia, poskytovanie informácií a interakcia štátu s cudzincami, je pre integráciu absolútne kľúčová.

Rozvoj integračného modelu je jedným z cieľov novej migračnej politiky. Je však práve tento model tým pravým pre Slovensko?

Uvedomenie si obojstranného procesu a toho, že cudzincom je potrebné podať pomocnú ruku a zapájať ich do procesov, je dobrý model. Otázkou je, že keď sa takáto migračná politika príjme, ako sa rozmení na drobné. Čo konkrétne sa bude robiť? Čo budú robiť jednotlivé ministerstvá, čo budú robiť samosprávy? Často sa hovorí, že samosprávy majú veľmi dôležitú úlohu v integrácii, ale oni nemajú žiadnu podporu, ani finančnú, ani metodickú, ani odbornú. Nevedia tému uchopiť a potrebovali by, aby sa k tomu prihlásil štát, ktorý by následne samosprávam v tejto oblasti pomáhal.

Čo by ste navrhovali?

Ako dôležité vidím partnerstvo inštitúcií, či už sú to mimovládne organizácie, samosprávy alebo štátne inštitúcie a samozrejme aj samotní cudzinci. Nedá sa to zjednodušene hodiť iba na jednu konkrétnu inštitúciu a dať od toho ruky preč. Všetky krajiny, ktoré sú úspešné v integrácii cudzincov, to robia práve na báze partnerstva.

Z ktorých krajín by sme si mohli brať príklad?

Veľmi úspešné v tejto oblasti sú škandinávske krajiny. Majú vytvorenú sieť, cez ktorú zapájajú do procesu rôznych aktérov. Napríklad keď potrebujú integrovať moslimské komunity, dokážu veľmi efektívne pracovať so štátom, integračným a migračným úradom. Ale zároveň zapájajú rôznych aktérov aj na lokálnej úrovni – či už ide o školy, zdravotnícke zariadenia, políciu, komunity, mešity alebo samotných obyvateľov.

Prečo to, čo je bežné v iných krajinách, sa na Slovensku nedarí dostať do praxe?

Je to zapríčinené aj tým, že téma je pre našu krajinu stále relatívne nová. Škandinávske krajiny na tom pracovali niekoľko desiatok rokov. Im začala migrácia narastať niekedy v 60. až 70. rokoch. Tiež sa poučili na vlastných chybách a začali integračné opatrenia robiť naozaj kvalitne. To isté platí aj pre Nemecko, ktoré dlhé roky nemalo žiadne integračné nástroje a čakalo, že sa cudzinci sami nejakým spôsobom stanú súčasťou spoločnosti.

A nestalo sa tak?

Nie. V krajine sa vytvorili komunity ľudí, ktoré sa ocitli na okraji spoločnosti, žili izolovane od ostatnej populácie a začalo to štátu spôsobovať problémy.

Zdroj: Elena Gallová Kriglerová

Myslíte si, že aj Slovensko sa spamätá až vo chvíli, keď sa ocitne v takomto bode?

Ja si dlhodobo myslím, že by sme nemuseli opakovať chyby týchto krajín. Práve naopak, mali by sme sa poučiť z ich skúseností a začať na tom naozaj pracovať.

A čo ak nezačneme?

Keď robíte integračné politiky kvalitne a snažíte sa cudzincov začleniť do spoločnosti čím skôr, dokážete tým ušetriť veľmi veľa peňazí aj zamedziť vzniku konfliktov. Je to teda aj veľmi dobrý preventívny mechanizmus. Čím neskôr sa tomu začnete venovať, tým je to drahšie a komplikovanejšie. Samosprávy a inštitúcie nám napríklad často hovoria, že oni s cudzincami nemajú žiaden problém a preto sa ich zapájaniu do spoločnosti nevenujú. Lenže ak začnete riešiť situáciu až vtedy, keď už máte problém, tak je to často neefektívne, drahé a trvá to dlhšie. 

Niektoré štáty mali teda v porovnaní so Slovenskom viac času na prípravu, keďže problematika migrácie sa u nich rieši dlhšie. Znamená to, že na Slovensku sa procesy v tomto smere po nejakej dobe tiež automaticky zlepšia?

To nie je isté. Záleží to od viacerých faktorov. Počet cudzincov na Slovensku stúpa. Nemáme síce vysoký počet utečencov, ktorým prideľujeme azyl, ale počet bežných cudzincov, ktorí sem prichádzajú z desiatok krajín za prácou, vzdelávaním či z iných dôvodov, výrazne narastá. To znamená, že od toho, ako sa k tomu postavíme teraz, sa bude odvíjať to, aká bude situácia o 10 až 15 rokov.

Ako by sme sa k tomu mali postaviť?

Mali by sme mať naozaj presne nastavené integračné politiky a rozmeniť ich na drobné. Mali by sme poskytovať podporu inštitúciám, samosprávam, vytvárať siete, zapájať do procesov samotných cudzincov a hľadať spoločné riešenia.

Takto sa snaží na integráciu nazerať aj nová migračná politika, no takýto pohľad je až príliš všeobecný a abstraktný. Čo by mal byť teda v tomto momente úplne prvý krok k tomu, aby sme sa aspoň o kúsok posunuli bližšie k želanému stavu?

Prvý krok je zistiť, aká je v skutočnosti situácia. Treba veľmi dobre zanalyzovať, aké máme počty cudzincov, aký je vývoj, ako to bolo pred piatimi rokmi a ako je to teraz, aká je štruktúra cudzincov, ktorí k nám prichádzajú. Rovnako je potrebné identifikovať potreby na oboch stranách. Musíme zistiť, čo potrebujú samosprávy a inštitúcie na to, aby vedeli reagovať na túto špecifickú situáciu a čo potrebujú cudzinci na to, aby sa mohli zapojiť. Týmto postupom je možné dostať sa k návrhu konkrétnych opatrení a krokov. Ale je pravdou, že nemôže ísť o všeobecné opatrenia, musia byť veľmi konkrétne.

Rôzne analýzy a údaje týkajúce sa migrácie na Slovensku pravidelne prinášajú mimovládne a neziskové organizácie. Prikladá tomu štát nejaký význam?

My sa snažíme neustále vyzývať vládu k aktivite, apelujeme na jednotlivé ministerstvá, aby tomu venovali pozornosť. Snažíme sa presadiť vznik centralizovaného úradu, ktorý by mal na starosti migráciu a integráciu. Uskutočňovali by sa tu rôzne analýzy, vytvárali by sa metodické materiály a podpora pre jednotlivých aktérov. Téma by skrátka mala jedného pána. Celej veci by to veľmi pomohlo, keďže momentálne je to pomerne roztrieštené.

Aké je aktuálne stanovisko štátu k jednotnej inštitúcii?

Vláda má aj vo svojom programovom vyhlásení zadefinované, že zváži zriadenie takéhoto úradu. Uvidíme, ako sa to vyvinie v tomto volebnom období.

Keby ste mali z hľadiska integrácie porovnať krajiny V4, ako je na tom Slovensko?

Všetky tieto krajiny sú na tom veľmi podobne. Možno Česko je na tom trochu lepšie, čo sa týka úrovne samospráv. Darí sa im najmä v otázke lokálnych integračných stratégií a opatrení. Juhomoravský kraj robí v tejto téme pomerne veľa, a celkom ďaleko sú aj niektoré poľské mestá.

Aké riešenie by teda bolo najefektívnejšie? Rovnomerná spolupráca štátu s mimovládnymi organizáciami, vznik samostatného inštitútu, ktorý by riadil správca z kruhov neziskových organizácií, pričom štát by ho iba podporoval alebo ponechať riešenie problematiky v rukách štátu, zatiaľ čo neziskovky by mali iba úlohu radcov?

Určite by nebolo správne, ak by štát celú agendu prenechal mimovládnym organizáciám. Je dôležité, aby bol iniciátorom štát. Môže delegovať aktivity, spolupracovať s mimovládkami, no nie je dobré, aby to celé nechal na nás. Mimovládne organizácie totiž nikdy nebudú mať dostatočné zdroje, kapacity, štruktúry ani dosah. Mnohé opatrenia musia robiť štátne inštitúcie, pretože to majú v kompetencii. Mala by tu teda určite nastať nejaká forma spolupráce.

Článok vznikol v rámci programu Svet medzi riadkami, ktorý v spolupráci s HN realizuje mimovládna organizácia Človek v ohrození a Katedra žurnalistiky na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského. Program spolufinancuje SlovakAid a Európska únia. 

Denný prehľad správ emailom

Dostávajte každý deň nové informácie zo sveta politiky, ekonomiky a biznisu.

Pred zadaním e-mailovej adresy si prečítajte pravidlá ochrany osobných údajov a používania cookies. Súhlas na odoberanie noviniek môžete kedykoľvek odvolať.