Anna Barseghyan pochádza z Arménska. V Jerevane si našla prácu ako novinárka. Pôsobila v rozhlasovej legende, Rádiu Slobodná Európa. Neskôr sa však zamilovala do Slováka a vznikajúcemu vzťahu dala prednosť pred kariérou. Partneri, ktorí sa v júli vzali na jednom zo slovenských úradov, sa rozhodli žiť v Bratislave. Anna v súčasnosti našu krajinu hodnotí ako láskavú, plnú milých a dobrých ľudí. Po desiatich mesiacoch strávených na Slovensku tvrdí, že sa tu cíti ako doma.
Začiatky, počas ktorých si vybavovala trvalý pobyt, však neboli ľahké. Najskôr mohla v našej krajine zostať vďaka turistickému vízu. To však platilo iba dva a pol mesiaca. „Nebolo to jednoduché, museli sme predložiť množstvo rôznych dokumentov. Bez manžela by som to nezvládla,“ spomína Anna, ktorá má trvalý pobyt na Slovensku od decembra minulého roka.
Nekonečné čakanie
Asi po mesiaci prišla k manželom cudzinecká polícia. „Chceli vidieť, či tu naozaj bývam. Keďže bolo všetko v poriadku, povedali, že počas nasledujúceho mesiaca môžem čakať udelenie trvalého pobytu,“ rozpráva novinárka. A tak čakala. Keďže sa jej dlhšie nikto neozýval, rozhodla sa znova kontaktovať políciu. Platnosť jej víza sa totiž blížila ku koncu. Ak by vypršala, musela by sa vrátiť do rodnej krajiny. V Arménsku by však znova musela predložiť množstvo dokumentov na to, aby jej úrady poskytli ďalšie vízum.
Pri telefonátoch však neuspela. Napriek snahe sa od slovenských orgánov dočkala iba odpovede, že jej nemôžu poskytnúť žiadne informácie. „Kúpili sme si letenky späť do Arménska. V posledný deň, keď zostávala hodina do nášho odletu, mi zavolali,“ opisuje. Anna si myslela, že jej oznámia dobré správy. „Ja som čakala na udelenie trvalého pobytu. Oni si však iba vypýtali moju fotografiu, ďalšie dokumenty a peniaze,“ rozpráva.
Bez informácií
Mladá žena v tom čase premýšľala, prečo je zostať na Slovensku, teda v krajine, odkiaľ pochádza jej manžel, také zložité. Medzitým navyše musela navštevovať aj veľvyslanectvo v Rusku, s ktorým zmenu pobytu riešila. Manželia boli frustrovaní z toho, že žiaden z orgánov im nevedel poskytnúť informácie, ktoré potrebovali. Anna tvrdí, že v jeden deň jej povedali jedno a na druhý deň niečo úplne iné. „Obnášalo to toľko problémov, že som uvažovala nad návratom do Arménska,“ uvádza. Takéto myšlienky mala napriek tomu, že vo svojom rodnom štáte sa necítila komfortne.
Napokon sa vrátiť do Arménska musela. Jej manžel mal však splnomocnenie, ktoré mu umožnilo dokončiť vybavovanie Anninho trvalého pobytu na Slovensku. „Neviem ani spočítať, koľkokrát sme cestovali medzi Arménskom, Slovenskom a Ruskom. Stálo to množstvo peňazí, no nemali sme inú šancu,“ hovorí.
Nielen Anna, ale rovnako aj Liga za ľudské práva zastupujúca migrantov a utečencov, upozorňujú na to, že kompetentné orgány dokumentáciu jednotlivých osôb odsúvajú dovtedy, kým je to možné. Na posúdenie žiadostí majú totiž lehotu 90 dní. „Keby si otvorili moje papiere a uvideli by, že vízum mi platí iba do 12. decembra a mám všetko v poriadku, mohli mi zavolať. Povedali by mi, že potrebujú moju fotografiu, ďalšie dokumenty a peniaze, a mohlo by to byť všetko do týždňa hotové,“ premýšľa Anna.
Samotné vybavenie trvalého pobytu totiž netrvá dlho. Keď sa ho konečne dočkala, prišla ďalšia komplikácia. Novinárka mala totiž iba dva dni na to, aby si vybavila zdravotné poistenie. „Na papiere som čakala tri mesiace, no poistenie som si potom musela vybaviť takto narýchlo. Je to skrátka chyba v systéme,“ dodáva.
Článok vznikol v rámci programu Svet medzi riadkami, ktorý v spolupráci s HN realizuje mimovládna organizácia Človek v ohrození a Katedra žurnalistiky na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského. Program spolufinancuje SlovakAid a Európska únia.
