Momentálne sa nachádzame z hľadiska krízy v bezprecedentnej situácii. No ak sa pozriete na obdobie svojich dvoch vlád, vidíte v niečom nejakú drobnú analógiu?
Áno. Spomínam si na začiatok môjho vládnutia, keď sa devízové rezervy blížili k nule, pretože vláda Vladimíra Mečiara si požičiavala za 28 percent, aby štát mal na základné veci. Vrcholilo to v obrovskom napätí, lebo ľavici sa veľmi nechcelo prijať rázne opatrenia. Až Slovensku hrozil crossdefault. Mohlo to byť niekedy v marci či apríli 1999, keď sa odohral jeden pamätný rozhovor na Úrade vlády medzi mnou a ministerkou financií Brigitou Schmögnerovou. Ivan Mikloš bol celý červený, keď to počúval. Vtedy sme sa konečne rozhýbali, urobili sme bleskovú tlačovú konferenciu, upokojili sme trhy, veriteľov, rozbehli sme akciu na záchranu Východoslovenských železiarní a prijali sme drastické opatrenia, aby sa ekonomika a krajina naozaj dali zachrániť. Bolo to nesmierne ťažké. Ale nebol v tom prítomný ten aspekt ľudského života tak, ako je to dnes, čo tú krízu ešte znásobuje.

Ako by mali postupovať politickí lídri? Čo je najdôležitejšie pre to, aby národ počúval?
Treba mať plán a mať odvahu, silu a schopnosť ho komunikovať otvorene s občanmi. V tejto kríze sa mi zdá, že tento plán má tri logické fázy. Prvou je hasenie požiaru, záchrana životov. Druhou je p...