Najvyšší súd v pondelok zamietol návrh generálneho prokurátora Jaromíra Čižnára na rozpustenie strany ĽSNS. 

Predsedníčka senátu Jana Zemková zdôraznila, že posúdili jednotlivé dôkazy obžaloby. V súvislosti s ohrozovaním demokracie bol podľa jej slov najdôležitejší prvok bezprostrednosti.

​Skonštatovala pri tom, že riziko nie je dostatočne bezprostredné, pretože strana nemá dosť poslancov v parlamente na to, aby sama schválila zákony, ktoré by mohli demokraciu ohroziť.

​Najvyšší súd zverejnil sedem dôvodov, pre ktoré zamietol žalobu na rozpustenie strany Mariana Kotlebu: 

1. Vzhľadom na to, že ide o najsilnejší zásah v demokratickej spoločnosti do práva na združovanie občanov v politických stranách, je potrebné v každom štádiu konania skúmať, či nie je dostatočné použiť aj menej drastický prostriedok na elimináciu jednotlivých prejavov členov alebo organizačných zložiek strany tak, aby sa dosiahol účel sledovaný zákonom. Ide najmä o trestné stíhanie konkrétnych osôb a elimináciu ďalších nedovolených alebo protispoločenských činností administratívnymi prostriedkami nižších stupňov.

2. Najvyšší súd SR skonštatoval, že v štátoch Rady Európy, ktorej je aj Slovensko členom, dochádza k rozpusteniu politickej strany len ojedinele pretože rozpustenie politickej strany je všeobecne považované za opatrenie ultima ratio, ku ktorému je potrebné pristupovať veľmi obozretne.

3. Najvyšší súd v tejto veci rozhodoval ako súd správny, nie trestný súd. Do právomoci správneho súdu nepatrí rozhodovanie v trestných veciach, teda správny súd nerozhoduje, či sa fyzická alebo právnická osoba dopustila spáchania trestného činu. Správny súd nemá právomoc rozhodnúť o tejto otázke ani prejudiciálne (predbežne podľa § 132 SSP).

Uvedené znamená, že rozhodujúci senát nemal zákonnú právomoc rozhodovať o otázke či sa predseda žalovanej politickej strany a dvaja parlamentní poslanci dopustili spáchania trestného činu. O uvedenom rozhodnú senáty trestného kolégia.

​Vzhľadom na existujúcu zákonnú úpravu nebolo právne možné, aby správny súd v tejto veci v prospech žaloby vyhodnotil čo i len predbežne, možnú trestnosť skutkov, za ktoré sú aktuálne vedené trestné konania proti predsedovi žalovanej strany a dvom parlamentným poslancom a to aj napriek tomu, že boli uplatnené ako rozhodujúce žalobné body v tejto veci.

Najvyšší súd vychádzajúc z prezumpcie neviny, keďže ku dňu vyhlásenia tohto rozsudku nebol nikto z menovaných čelných predstaviteľov žalovanej strany právoplatne odsúdení a žalobca nepodal procesný návrh napr. na prerušenie tohto konania podľa § 100 ods. 2 písm. a/ SSP, rozhodol na podklade aktuálneho stavu veci prihliadnuc aj na skutočnosť, že s účinnosťou od 1. januára 2019 ustanovenie § 388 SSP stanovuje správnemu súdu lehotu šiestich mesiacov na rozhodnutie vo veci, ktorá v tejto veci uplynie 30. júna 2019 (§ 493a SSP).

Na základe uvedených ustanovení zákona a zisteného skutkového stavu veci potom možno vyvodiť záver, že žalobná argumentácia vo vzťahu k trestnému stíhaniu predsedu žalovanej politickej strany a dvoch parlamentných poslancov, nie je právne relevantná a vo vzťahu k meritu veci uvedené tvrdenia žalobcu nebolo možné v tomto štádiu konania považovať za priťažujúcu okolnosť, ani za právne preukázanú žalobnú argumentáciu pri rozhodovaní o rozpustení politickej strany pretože až do právoplatného skončenia veci platí prezumpcia neviny.

4. Najvyšší súd je názoru, že medzi účastníkmi konania nebolo sporné, že žalovaná strana v rámci svojho politického programu presadzuje vystúpenie Slovenskej republiky zo združenia NATO a má záujem o vypísanie referenda s otázkou o vystúpení Slovenskej republiky z Európskej únie.

Podľa názoru súdu tieto hodnotové východiská nepostačujú samé o sebe, v tomto štádiu konania, za dôvody, ktoré by mohli viesť k rozpusteniu politickej strany. Nateraz nebolo preukázané, že by žalovaná na uvedený zámer použila prostriedky nezlučiteľné s právnym poriadkom Slovenskej republiky.

​5. Najvyšší súd SR na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru že žalovanú stranu nie je možné rozpustiť len preto, že kritizuje ústavný a právny poriadok štátu a že sa zúčastňuje na tvorbe verejnej debaty na politickej scéne. Právomocou Najvyššieho súdu SR v kontradiktórnom súdnom spore tohto typu v právnom štáte, nie je suplovanie úlohy žalobcu a vyhľadávanie dôkazov na jeho tvrdenia.

Dôkazné a argumentačné bremeno zaťažuje žalobcu -Generálneho prokurátora SR z čoho vyplýva, že v pochybnostiach ku ktorým dospel súd aj v tejto veci, (resp. pri nejasnostiach a nedostatku dôkazov), sa musí najvyšší súd vždy prikloniť na stranu žalovanej (politickej) strany plne v súlade s pravidlom in dubio pro libertate.

6. Najvyšší súd všeobecne akceptuje koncept „demokracie schopnej brániť sa“ (democracy capable of defending itself, wehrhafte/streitbare Demokratie), pričom v tejto súvislosti poukazuje na aktuálny spoločenský vývoj, na všeobecne akceptované výsledky volieb v Banskobystrickom samosprávnom kraji ako aj na demokratické výsledky prezidentských volieb v tomto roku.

7. Súd je oprávnený rozhodnúť len v rozsahu podanej žaloby a predložených dôkazov. Najvyšší súd v právnom štáte rozhoduje na základe predložených dôkazov, podľa Ústavy SR, zákonov Slovenskej republiky a medzinárodných zmlúv, ktorými je Slovenská republika viazaná. Vzhľadom na uvedené, po oboznámení sa so všetkými predloženými dôkazmi, Najvyššiemu súdu SR neostávala iná možnosť, než žalobu zamietnuť pretože žalobca Generálny prokurátor SR, neuniesol dôkazné bremeno.