V roku 2014 sme sa vás v rozhovore pýtali, či budete ministrom aj po vtedajších prezidentských voľbách. Povedali ste, že ak o vaše služby bude záujem, tak áno. Kam sa stratilo toto odhodlanie, že po týchto už nebudete?
Hovoríte o roku 2014. Ja by som mohol spomenúť ešte rok 2006, keď som vstupoval do politiky. Je to 13 rokov, z toho 11 na ministerstve financií a sedem rokov ako minister. Viete, mám rád film Sedem rokov v Tibete. Ale tiež knihu Dva dni v Chujave, a tie sa počas môjho pôsobenia na ministerstve opakovali častejšie. Všetko sa raz začína a raz končí. Pre mňa je veľmi dôležité, že som tu mohol byť. Možno o tom netušíte, ale mám rád lunaparky a s deťmi chodím aj na tie najbláznivejšie atrakcie. A tie roky na ministerstve financií, to bola naozaj jazda. Som rád, že vďaka ľuďom, ktorých som mal okolo seba, sme to zvládli.

A kedy nastal ten zlom, keď ste si povedali, že už chcete odísť?
Vstupoval som do politiky ako tridsiatnik a odchádzam ako päťdesiatnik. Vždy som mal inú predstavu o svojom živote ako skončiť o barlách na chodbách parlamentu. Nastal okamih, keď som pripravený reagovať na ďalšiu výzvu v odbornom a profesionálnom živote. Tak to úprimne je.

Boli ste však najdlhšie pôsobiacim ministrom od 80. rokov 20. storočia.
Áno, aj keď je to relatívne horúce kreslo. Vidím to najmä na kolegoch z Európy. Aktuálne som totiž najdlhšie slúžiaci minister financií v Európe. My sa vlastne ani nestíhame rozlúčiť, jednoducho iba raz neprídeme, tak ako obeť automobilovej nehody alebo politického konfliktu. Som však rád, že som mal česť slúžiť s bývalým ministrom financií Nemecka Wolfgangom Schäublem. Je to môj učiteľ, ak ho tak môžem nazvať. Dodnes sme v kontakte a vždy si vážim možnosť navštíviť ho. Ďalší je Luis Guindos, španielsky kolega, ktorý je teraz viceprezident ECB. Mal som možnosť vykonávať funkciu ministra financií aj účasťou na európskej politike. Dokonca i na ministerstve financií začala pomaly prevažovať európska agenda.

Čím to je?
Tým, že sme členská krajina eurozóny. V Česku alebo v Poľsku je to inak. Máme možnosť sedieť za veľkým stolom a väčší stôl v Európe už nie je. Podarilo sa dosiahnuť to, že Slovensko sa k veciam vyjadruje na všetkých úrovniach. Aj k témam, ktoré sú dôležité, aby celková architektúra v eurozóne sedela a mechanizmus fungoval. Vyjadrujú sa k tomu krajiny podľa dôležitosti. Vždy Nemecko a Francúzsko, občas Španielsko a Taliansko a potom niektoré menšie. A teraz zakaždým aj Slovensko a Fínsko, ktoré majú na všetky záležitosti svoj názor. Výsledkom je, že sme rešpektovaní a sme krajinou, ktorá patrí medzi mienkotvorné.

Nie je za vaším rozhodnutím aj fakt, že slovenská politika sa mení? Nehovorí sa toľko o dosahoch opatrení, diskusia o štátnom rozpočte je expresne krátka?
Súhlasím s vami, že aj tento faktor zohral svoju úlohu. Dnes už politika nie je rytiersky súboj, pri každých ďalších voľbách je to komplikovanejšie. Nechcem sa nikoho dotknúť, mám korektné vzťahy aj s kolegami z opozície, ale dnes deliť politickú scénu na pravicu a ľavicu je veľmi odvážne. Bežne sa stáva, že pravicové strany presadzujú ľavicové koncepty.

Keď ste nám poskytli rozhovor v roku 2012, ako najvážnejší kandidát na ministra financií, práve delenie na pravicu a ľavicu ste často používali ako argument.
Z tohto hľadiska som stratil akékoľvek ambície chápať slovenskú politickú scénu. Konkrétny príklad, keď som obhajoval zníženie dane z pridanej hodnoty na vybrané potraviny v Národnej rade. Vtedy ma celá pravica kritizovala za to, že je to málo. Jeden politik mi dokonca vymenúval celý nákupný košík. To je dôkaz o tom, že v dnešnom politickom svete akoby nič neplatilo. Napríklad, aby pravica presadzovala znižovanie priamych daní a zvyšovanie DPH. To dnes už naozaj neplatí. Tie príklady môžeme vidieť aj aktuálne pri niektorých návrhoch pravicových členov koalície.

Asi vám však po tých rokoch nie je jedno, kto po vás príde. Koho by ste radi videli na vašom mieste?
Nástupníctvo na ministerstve financií nie je dynastická z...