Sledujte nás na Instagrame

@hospodarske_novinyFacebook
29.12.2018, 00:00

Paradoxná situácia v Smere: S Ficom to ide ťažko, bez neho tiež. Strana je v slepej uličke, tvrdí politológ

  • Politológ Tomáš Koziak v rozhovore pre HNonline zhodnotil slovenskú politickú scénu v roku 2018.
  • Kto sú v tomto roku víťazí a porazení?
  • Zmenili sa pomery v Smere? A ako marcové udalosti zmenili Roberta Fica?
  • Ako zvládla kľúčové udalosti tohto roka opozícia?
  • Oslabili Kiskovu pozíciu pozemkové kauzy a rozhodnutie nekandidovať v prezidentských voľbách?

Bude rok 2018 vnímaný ako ďalší prelomový osmičkový rok v našich dejinách? Vidíte nejakú paralelu s rokom 1998?

Sú tu podobnosti, ale aj odlišnosti. Podobné je určite to, že v oboch prípadoch viedol sled udalostí, ktoré spôsobil štýl politiky Vladimíra Mečiara a Roberta Fica k rastúcemu spoločenskému tlaku, ktorý ich oboch pripravil o značnú časť moci. Podobné je nepochybne aj to, že Robert Fico začína svojim prejavom i štýlom politiky čoraz viac pripomínať Vladimíra Mečiara. A podobné je aj to, že SNS sa v poslednej vláde Vladimíra Mečiara prejavovala úplne rovnako ako v tej súčasnej.

Významný rozdiel je však samozrejme v tom, že Roberta Fica o funkciu premiéra nepripravili parlamentné voľby a že jeho strana stále vedie vládnu koalíciu. Ešte dôležitejšie je však to, že na rozdiel od Mečiara v roku 1998 má Fico naďalej veľký vplyv na formovanie i presadzovanie vládnej politiky.

Koho môžeme označiť za víťazov a porazených v končiacom sa roku?

Najvýraznejším porazeným je určite Robert Fico. Zostal síce predsedom najsilnejšej strany a stále si udržuje rozhodujúci vplyv na riadení vlády, no z formálneho hľadiska prišiel o post premiéra, čo je mocensky najdôležitejšia funkcia v štáte. A to, že to z ľudského hľadiska aj on sám vníma ako veľké poníženie a potupnú porážku, dal určite veľmi najavo pri podávaní svojej demisie v prezidentskom paláci.

Ďalším porazeným je určite Robert Kaliňák, ktorý v marci prišiel o post ministra vnútra a ktorý po Vianociach oznámil, že odchádza z parlamentu. Ako minister vnútra dokázal politicky prežiť až neuveriteľné množstvo káuz a ľudia s takýmto vplyvom sa nezvyknú vzdávať svojich funkcií dobrovoľne a počas riadneho volebného obdobia.

Víťazov medzi politikmi nevidím. Slovensko sa totiž za rok 2018 nemá vôbec čím chváliť. Bol zavraždený novinár, krajinou rezonuje množstvo vážnych káuz a naprieč takmer celým straníckym spektrom sa prevaľuje vlna hrubého populizmu. Opoziční politici síce často hlasno kričia, ale v ich kriku príliš nepočuť slová s konkrétnejšou a pre väčšinu voličov hlavne dostatočne uveriteľnou víziou o lepšom spravovaní krajiny.

Zmenil tento rok pomery v Smere? Je ešte Robert Fico lídrom Smeru a nakoľko ho ohrozuje popularita Petra Pellegriniho?

Zásadnou informáciou je v tomto kontexte to, že Peter Pellegrini vymenil v roku 2018 Roberta Fica na poste predsedu vlády. Premiérom sa stal síce jeden z korunných princov Smeru, ale o načasovaní tejto zmeny nerozhodol Robert Fico, ale tlak verejnej mienky.

Robert Fico zostal síce predsedom i lídrom Smeru, ale jeho nedobrovoľný odchod z postu premiéra je zároveň aj koncom jeho doterajšej mocenskej neohrozenosti v rámci Smeru. Od tejto výmeny sa totiž musí deliť o moc s človekom, ktorý je prijateľnejší pre verejnú mienku, ale aj pre politických partnerov v koalícii i opozícii.

Aj ľudia v Smere si totiž musia uvedomovať, že najväčšou prekážkou pre zostavenie novej vlády po prípadných víťazných voľbách by mohla byť práve ambícia Roberta Fica byť opäť premiérom. Na druhej strane je tu fakt, že bez Fica Smer zrejme zatiaľ nemá u svojich voličov veľkú šancu uhrať dobrý volebný výsledok. Pre Smer tak vzniká paradoxná situácia, že s Ficom to síce ide ťažko, ale bez neho tiež. Strana je v slepej uličke a výsledkom nemôže byť nič iné než ďalší postupný prepad preferencií.

Ako marcové udalosti zmenili Roberta Fica? Priblížil sa k štýlu politiky Kaczyńskeho a Orbána?

Mierou populizmu, agresívnou rétorikou, svojím postojom k médiám a v poslednej dobe aj obľubou v konšpiračných úvahách je už určite mentálne pri nich. Navyše, Robert Fico je človek, ktorý ani nikdy príliš netajil svoju, jemne povedané, niekedy až prílišnú toleranciu k niektorým politikom, či režimom, ktoré nemajú s demokraciou nič spoločné.

To, že Fico niekoľkokrát povedal, že za tlakom verejnej mienky, ktorý ho pripravil o post premiéra, vidí medzinárodné sprisahanie, je nielen znakom toho, že prestal reálne vnímať nálady ľudí, ale najmä toho, že tisícky protestujúcich ľudí v uliciach považuje za nesvojprávnu a zmanipulovanú masu. A toto je pohľad politikov, ktorí považujú demokratické voľby iba za výťah k moci. Aj preto je možné, že ak by Fico opäť získal rozhodujúcu politickú moc, nemal by veľký problém začať vládnuť po vzore Kaczyńskeho a Orbána.

Zmenili sa pomery v koalícii? Aká je v súčasnosti pozícia Andreja Danka a Bélu Bugára?

Zmena pomerov v koalícii sa odvíja od zmeny volebných preferencií jej strán a od blízkosti volieb. Béla Bugár odchádza do politického dôchodku, ktorý by veľmi rád strávil v prezidentskom paláci a tejto situácii prispôsobuje aj svoje fungovanie v rámci koalície.

Veľmi zaujímavá je situácia Andreja Danka. Tento človek dokázal prežiť také neuveriteľné množstvo rán, z ktorých si však paradoxne väčšinu zasadil on sám, že pri jeho politickom živote ho zrejme môžu udržovať už len asi jeho nekonečné osobné ambície. SNS si však ako jediná z koaličných strán udržuje relatívne stabilné preferencie a aj z toho pramení jej čoraz výraznejšie sebavedomie v rámci koalície. Most sa totiž potáca na hranici zvoliteľnosti a v situácii, keď Smeru stabilne klesajú preferencie, mu každé ďalšie voľby prinesú už len stále menej hlasov ako ich má teraz. V takejto situácii by predčasné voľby najviac vyhovovali SNS a aj práve preto sa Andrejovi Dankovi a SNS v rámci koalície asi toľko prepečie.

Prejdime k tomu, ako sa rok 2018 podpísal na pravej strane politického spektra. Spojili udalosti po vražde Jána Kuciaka opozíciu? Je „demokratická“ opozícia súdržnejšia?

Opozícia nie je ani súdržnejšia a nemyslím si ani, že by nejako excelentne zvládla udalosti v roku 2018. Udalosti spojené s vraždou mohli byť symbolickým impulzom na dohodu o nejakej forme užšej spolupráce na ceste k ďalším voľbám. Nestalo sa tak.

Česť výnimkám, ale opozičná politika v niektorých prípadoch pripomína viac hysterické reakcie na konkrétne udalosti, než aby ponúkala konštruktívnu víziu toho, ako si predstavuje Slovensko bez Fica, Danka, či Kotlebu a zároveň aby o tom dokázala presvedčiť rozhodujúcu časť voličov. Stále totiž platí, že sila vlády je závislá od slabosti opozície. O biede opozície svedčí napríklad aj to, že sa doteraz nedokázali dohodnúť na podpore spoločného prezidentského kandidáta. A to ich môže po prvom kole prezidentských volieb veľmi mrzieť.

Ako zvládol situáciu po vražde novinára a jeho snúbenice prezident Andrej Kiska? Čo bolo spúšťačom útokov Fica na Kisku?

Zvládol ju v rámci svojich právomocí a možností a myslím, že ju zvládol dobre. Bol to totiž on, kto inicioval, ale aj vyžadoval uskutočnenie takých politických krokov, ktoré viedli k rekonštrukcii vlády a k upokojeniu situácie. Po výhre v prezidentských voľbách tak Ficovi nadelil druhú silnú politickú porážku.

Treba tu pripomenúť aj to, že toto na našej politickej scéne dosiaľ nikto iný nedokázal a že toto mu Fico nikdy neodpustí. A práve s tým zrejme súvisí aj to, že Ficove reakcie na Kisku sú čoraz ostrejšie a osobnejšie, čo môže svedčiť aj o tom, že jeho vzťah k nemu prekročil profesionálnu rovinu a posunul sa snáď až do roviny osobnej nenávisti.

Oslabili Kiskovu pozíciu pozemkové kauzy a rozhodnutie nekandidovať v prezidentských voľbách?

Pozemkové kauzy mohli oslabiť jeho pozíciu. Kiskovu popularitu i autoritu však podľa mňa oveľa viac oslabilo rozhodnutie nekandidovať v prezidentských voľbách a to, že stále odkladá jednoznačnú odpoveď o svojej politickej budúcnosti. Pre značnú časť voličov totiž Kiska zrejme predstavoval alternatívu k stranám vládnej koalície, ale aj opozície. V prezidentskom úrade zasa mohol pre značnú časť občanov predstavovať istú formu istoty v zmysle, že nech sa v politike udeje čokoľvek, v prezidentskom úrade je človek, ktorému sa dá veriť, že môže zabrániť prípadným pokusom o demontáž demokracie, či odklon od prozápadného smerovania Slovenska.

Jeho voliči sa určite môžu cítiť sklamaní aj tým, že ak by kandidoval za prezidenta, tak by s veľkou pravdepodobnosťou zrejme zvíťazil. Voličov, ktorí mu verili tak veľmi zneistil nielen vo veci ďalšieho pôsobenia občana Kisku v slovenskej politike, ale najmä vo veci toho, čo môže v slovenskej politike prísť po prezidentovi Kiskovi.

Ako hodnotíte prebiehajúcu prezidentskú kampaň?

Z prezidentskej kampane i nadchádzajúcich prezidentských volieb nemám zatiaľ dobrý pocit. To, že sa tu objavujú rôzne nevýznamné postavičky s obrovskými ambíciami riešiť ani netreba, je to totiž súčasťou politického folklóru. Zvláštne je však to, že tri mesiace pred tak dôležitou voľbou niektoré z relevantných politických strán buď zatiaľ nepostavili svojho kandidáta, resp. nevyjadrili žiadnemu z kandidátov svoju priamu podporu.

Väčším problémom je však vysoký počet relatívne vyrovnaných kandidátov. Takáto situácia vytvára veľkú mieru neistoty a môže viesť aj k veľmi nepríjemným prekvapeniam. Túto možnosť by si mali čo najskôr uvedomiť najmä tie strany, ktorým ide o to, aby na poste prezidenta bol človek, ktorý má úctu k demokracii, ktorý verí v dôležitosť prozápadného smerovania Slovenska a pri prejave ktorého sa nebude slušný človek hanbiť. Čím viac kandidátov budú tieto strany v prvom kole podporovať, tým je väčšia šanca trieštenia hlasov a teda aj veľmi nepríjemných prekvapení. Áno, v politike sa často volí menšie zlo. Ide však o to, aby sme v druhom kole prezidentských volieb to menšie zlo vôbec dokázali nájsť.

Newsletter

Prihláste sa na odber noviniek zo sveta politiky, ekonomiky a biznisu.

Pred zadaním e-mailovej adresy si prečítajte pravidlá ochrany osobných údajov a používania cookies. Súhlas na odoberanie noviniek môžete kedykoľvek odvolať.