Do mrazivej decembrovej noci vystrčí spod prikrývky obnažený pahýľ nohy. „Bolesť mi vystreľuje čoraz vyššie a vyššie,“ sťažuje sa Milan (mená aktérov reportáže sme zmenili – pozn. red.). Streetworkerka Katarína Rosová si posvieti baterkou a obzerá boľavé miesto. „Ak chcete, zbehnem po lekárničku. Ale neviem, neviem, začína to modrať. Navrhujem, aby ste navštívili obvodnú doktorku, v zime sa to len zhorší.“

Milanova gangréna si vyžiadala amputáciu ľavej nohy pod kolenom. Pravú má odrezanú „len“ nad členkom, v tomto prípade však vinníkom boli omrzliny. Leží na matraci, pri ňom má z poličiek vytvorený kútik s hrnčekmi a vedľa odstavený invalidný vozík. Spoločnosť mu robia dvaja kamaráti. Milanovi v lete zomrela milovaná Zdenka. Túžil po jej urne, no keďže nebol jej zákonným partnerom, musel by zaplatiť 350 eur. Tak rád by mal aspoň jej fotografiu!
„Máme pre vás prekvapenie. Prišla k nám pošta pre vás,“ radostne mu oznamuje Rosová a podáva obálku. Pod tým „k nám“ má na mysli združenie Vagus starajúce sa o ľudí bez domova. Obsah zásielky tvoria Zdenkine fotografie, ktoré našla jej sestra. Aj kamaráti si ich chcú pozrieť, no do Milana akoby vošlo sto čertov: „Ani sa ich nechytajte! Nechajte. Zabijem vás!“

Keď sa upokojí, dostáva ďalší návrh: „Navštívte zajtra Vagus. Môžete si u nás vymeniť topánky, osprchujete sa a zájdete k lekárke.“ Dojatý adresát súhlasne pritaká. Už sa nevie dočkať chvíle, keď osamie a bude si môcť pozrieť fotografie milovanej. Vedľa matraca má vo fľaške zastoknuté dve čerstvé ruže. Ctí pamiatku zosnulej. Tak ešte rozliať z termosky pár hrnčekov kávy a poberáme sa na ďalšiu zastávku.

Matrac bez pána

„Máme pozerať z každej strany činžiaka,“ diktuje Rosovej ďalšia...