Pamäť politikov je krátka. A životnosť ich sľubov ešte kratšia. Bolo že to uisťovania, keď minulý rok médiá i mimovládne organizácie spustili kritiku za netransparentné formuláre majetkových priznaní. Takmer do jedného vtedy poslanci sľubovali, že sa to opakovať nebude a už o rok občan získa jasný a zrozumiteľný prehľad o majetkových pomeroch svojich volených zástupcov. Prešiel rok a nič sa nezmenilo. Poslanci si opäť schválili tlačivo, ktoré obchádza stav ich bankových účtov či hodnotu nehnuteľností.
Majetkové priznanie v takejto podobe tak stráca svoju základnú funkciu -- kontrolovať prírastky na majetku verejných činiteľov. Ak totiž politik jeden rok prizná, že vlastní dom a úspory a druhý rok to v tom istom znení zopakuje, stáva sa majetkové priznanie zbytočným a takmer nič nehovoriacim zväzkom papiera. Politici nevyužili svoju šancu dokázať občanom, že pred nimi nemajú čo skrývať. Definitívne tak dozrel čas na to, aby sa začal hľadať nový model. Je už totiž nadovšetko jasné, že systém, v ktorom poslanci kontrolujú sami seba, je absolútne nefunkčný a umožňuje svojvoľné rozhodnutia.
Otázkou je, kto by mal majetky politikov kontrolovať, keď nie parlamentný výbor pre nezlučiteľnosť funkcií? Či to bude Najvyšší kontrolný úrad alebo nejaký úplne nový nezávislý orgán, vždy to bude "čistejšie" riešenie, aké funguje (resp. nefunguje) dnes. Na takúto zásadnú zákonodarnú zmenu však treba politickú vôľu -- teda ochotu tých, ktorí musia majetky priznávať. A budú mať tí záujem, aby im do majetkov "hovoril" niekto iný? Najmä ak nevedia plniť ani len svoje staré sľuby...
Jednoducho, súčasný stav politikom podľa všetkého vyhovuje. Možno nechcú pred voľbami zbytočne dráždiť občanov pravdou o svojich majetkoch. Občan však čaká od nich transparentnosť. Dal im predsa do rúk moc, preto má právo ich aj kontrolovať a do istej miery aj vstupovať do ich súkromia. Ak však budú politici tajiť svoje vlastníctvo, verejnosť ich stále bude vnímať s komentárom: idú do politiky iba preto, aby sa "nabalili". A keď majú skladať účty, mlčia.