Sledujte nás na Instagrame

@hospodarske_novinyFacebook
21.08.2017, 17:25

Pozývacie listy boli dva. Súdruhovia ich písali v zhone a nikdy sa nepriznali

"Vážený Leonid Iľjič," tak sa začínal list podpísaný piatimi politikmi ČSSR, ktorý "legalizoval" okupáciu našej krajiny sovietskymi vojskami. Nikto z podpísaných sa k svojmu činu nepriznal, aj keď bolo nepochybne preukázané, že ich podpisy sú pravé.

Pozývacie listy boli dva. Súdruhovia ich písali v zhone a nikdy sa nepriznali
Zdroj: archív

Po celú dobu okupácie Československej socialistickej republiky sovietskymi (a spočiatku i ďalšími) vojskami medzi rokmi 1968 až 1989 sa špekulovalo o tom, kto (a či vôbec) k nám intervenčné vojská pozval. Husákovo vedenie strany i štátu prezentovalo vstup vojsk na výsostné územie Československa ako akt internacionálnej pomoci komunistických a ľudovo demokratických strán bloku Varšavskej zmluvy pred kontrarevolúciou, ktorá v krajine údajne hrozila. Táto oficiálna doktrína bola základom pre tzv. proces normalizácie.

Oficiálne miesta v tej dobe nikdy nepripustili, že išlo o akt odporujúci medzinárodnému právu. Možno tomu napomohol aj nekoordinovaný a nijako výrazný odpor západných mocností proti našej okupácii. Dnes už sa vie, že mocnosti boli obsadením Československa 21. augusta 1968 de facto prekvapené, neboli na to pripravené politicky ani vojensky. Navyše niektoré práve v onej dobe riešili svoje vlastné vnútroštátne problémy (Francúzsko).

Nechajme ale historikom a ďalším odborníkom, aby sa vysporiadali s politickými súvislosťami či právnymi aspektmi, rovnako tak i otázkami viny a trestu aktérov tejto hanebnej udalosti. Nebolo to prvýkrát v histórii (a bohužiaľ asi ani naposledy), čo sa stala maličká krajina v strede Európy centrom záujmu veľkých mocností, bez toho, aby jej obyvatelia mali možnosť čokoľvek urobiť.

Každá tragédia však prináša pri inom uhle pohľadu aj určitú komickosť. Nie inak tomu bolo aj pri objasňovaní príčin, ktoré umožnili "dočasnú" okupáciu Československa, ktorá nakoniec trvala 21 rokov. Máličko predbehneme sled udalostí, o ktorých bude ďalej reč, a pre dokreslenie pravdivosti vyššie naznačenej myšlienky odcitujme slová prezidenta Václava Havla, ktoré povedal pred kamerou v dokumente Českej televízie nazvanom "Vážený Leonid Iľjič", ktorý v roku 2008 natočila režisérka Zora Cejnková na námet Jána Hlaváčka. Havel vtedy povedal: "Toto je moje celkové poznanie, že veľa politických udalostí veľkého významu má takú akúsi ušpinenú podobu."

Ako je známe, Rusi nevtrhli do Československa bez prípravy. Niekoľko mesiacov sa táto vojenská akcia pripravovala, a ako už je dnes takisto zrejmé - za priamej účasti niekoľkých našich vtedajších najvyšších predstaviteľov. O schôdzkach v Bratislave či Čiernej nad Tisou (1968) referovali aj vtedajšie médiá. Samozrejme tendenčne a zďaleka nie o všetkom. A práve na týchto stretnutiach - ako sa oveľa neskôr podarilo objasniť - sa pätica súdruhov podpísala pod tzv. "pozývací list". Presne to potreboval Brežnev, aby mohol argumentovať, prečo vlastne došlo k "internacionálnej pomoci vojsk".

Kto pozývací listy napísal a podpísal? A kedy boli napísané? Odpovede na množstvo otázok chýbali dlhé roky.

Uplynulo niekoľko rokov od novembrovej revolúcie. Na tlačovej konferencii 2. apríla 1992 povedal prezident Václav Havel, že mu ruský prezident Boris Jeľcin poskytol tzv. "pozývacie listy". Údajne boli nájdené v jednom ruskom politickom archíve. Do Prahy sa ale dostali len ich kópie. Tak či onak, za poslednými riadkami rusky písaného textu bolo dobre čitateľných päť podpisov: Indra, Kolder, Kapek, Švestka a Biľak.

Zdroj: Záverečná časť

Listy boli s preklepmi a vyzerali nesmierne amatérsky

Po rokoch Václav Havel pred kamerou spomínal: "On (Jeľcin - pozn.aut.) bol na štátnej návšteve tu v Prahe a ako darček, ako prekvapenie, mi priviezol "pozývací list", ktorý bol zrejme tým hlavným "pozývacom listom". Bola to myslím si asi kópia. Spomínam si na jeden detail, že len som sa na to pozrel a akosi ma na tom zarazilo, že to bolo napísané na normálnom písacom stroji, s nejakými preklepmi, vyzeralo to nesmierne amatérsky."

A bola na svete kauza hodná zreteľa. Hneď od začiatku bolo jasné, že budú musieť pomôcť kriminalisti.

Vtedajší prokurátor Generálnej prokuratúry ČSFR Vladimír Nechanický v čase nakrúcania dokumentu režisérky Cejnkovej spomínal: "My sme vtedy hľadali všetky možné prostriedky, ako objasniť celú záležitosť "pozývacieho listu". Ten, pozývací list 'bol špeciálne pánom Biľakom, ktorého som vypočúval, označený ako záležitosť jemu neznáma." Preto bolo nutné sa vyrovnať s Biľakovou námietkou týkajúcou sa pravosti podpisov. Na scénu vstúpili kriminalisti. 

"S doktorom Nechanickým sme dlho konzultovali možnosti skúmania dokumentov, ktoré dostal prezident Havel," spomína vtedajší zástupca riaditeľa kriminalistického ústavu Jan Hlaváček. "Problém bol v tom, že písmoznalec môže dospieť k jasnejšiemu výsledku len pri skúmaní originálu písomnosti, nie jej kópie. Keby sa postavil záver na základe skúmania kópie, určite by sa našiel niekto, kto by celú expertízu spochybnil." Navyše sa ponúkala možnosť využitia aj ďalších kriminalistických expertíz, napr. mechanoskopickej či daktyloskopickej.

Ruská strana - ako sa dalo čakať - odmietla poskytnúť (napríklad aj zapožičať) originál "pozývacieho listu". Českí kriminalisti sa ale touto situáciou nenechali zaskočiť. "Odporučil som dr. Nechanickému, aby s ruskou stranou vyjednal, aby nám poskytli dokument k skúmaniu priamo u nich, v Moskve, trebárs na tamojšom kriminalistickom ústave Generálnej prokuratúry Ruskej federácie," dodáva Jan Hlaváček. Rusi napodiv súhlasili. Nechanický odletel do Moskvy s dvoma vyšetrovateľmi a tromi špičkovými expertmi kriminalistického ústavu - písmoznalcom, expertom na kriminalistickou fotografiu a videodokumentaristom.

Viezli si so sebou dostatok porovnávacích vzoriek, teda rukopisov inkriminovaných osôb, vrátane ich podpisov (rukopisy nebolo ťažké zohnať v archívoch ÚV KSČ a vlády, v tej dobe sa bežne texty písali rukopisne a až potom sa prepisovali na písacom stroji). Dalo sa ale predpokladať, že v Moskve môžu nastať komplikácie. Preto si experti so sebou vzali aj všetku potrebnú prístrojovú techniku ​​a materiály na expertízne skúmanie a dokumentáciu, ako bol mikroskop, fotoprístroj, rôzne citlivé filmy, filtre, osvetľovacie lampy a dokonca aj vývojky a ustaľovač, tiež videokameru a ďalšie veci. Prezident Havel požičal skupine právnikov a kriminalistických expertov nové armádne lietadlo Challenger.

Zdroj: Detail podpisu V. Biľaka – zo znaleckého posudku Kriminalistického ústavu

​Chladné prijatie v Moskve. "Zrazu nám prestali kúriť."

V Moskve ich čakalo chladné prijatie. Už len vpustenie do objektu Generálnej prokuratúry Ruskej federácie s množstvom kufrov sa neobišlo bez veľkých obštrukcií a zložitého vyjednávania. "Keď sme ráno prišli na generálnu prokuratúru a malo začať skúmanie, tak sme zrazu zistili, že sa nejako prestalo kúriť, je tam zima, nikde nikto. Čakali som. Čakali sme hodinu, dve. ,Pozývací list' nikde," spomína fotograf Jaroslav Tichý.

"Nakoniec mi došla trpezlivosť a uchýlil som sa ku ľsti," dopĺňa s úsmevom na perách Vladimír Nechanický. "Pohrozil som im, že ak nám nevyhovejú v ten deň, že sa obrátim priamo na ich prezidenta, aby bolo splnené to, čo bolo sľúbené. To zrejme zabralo, pretože som bol čoskoro vyzvaný, aby som išiel s nejakým človiečikom do jeho kancelárie. Tam otvoril šuplík pri stole a vybral dosky, v ktorých boli hneď dva dokumenty. Onen rusky písaný ,pozývací list'- a potom ešte jeden, písaný česky a podpísaný Kapkom."

"Listy nám vydali na skúmanie okolo 14. hodiny a hneď tiež zdôraznili, že pracovný čas sa u nich končí o 16. hodine a že dúfajú, že si dovtedy stihneme listy prezrieť," spomína Jaroslav Tichý na stresujúce okamihy.

Záhada druhého listu

Zaujímavé bolo, že okrem "pozývacieho listu", o ktorom sa stále dookola hovorilo, sa v doskách nachádzal aj ďalší dokument. Druhý list bol prekvapením. Bol napísaný česky na písacom stroji so slovenskou mutáciou. Začínal slovami "Vážený súdruh" a bol plný obáv o osud našej krajiny ... Podpísaný bol Antonínom Kapkom. Zrejme išlo o osobnú iniciatívu straníckeho vodcu Prahy. Možno si ním chcel vydláždiť cestičku do vyšších poschodí mocenskej štruktúry, ak nie až k tej najvyššej funkcii. Vskutku hrdinský počin. Život tohto "odvážneho" politika, ako je známe, skončil samovraždou.

Zdroj: TASR

​Medzitým sa medzi skupinou českých expertov objavila aj písmoznalkyňa z moskovského kriminalistického ústavu Generálnej prokuratúry, ktorej prítomnosť pri skúmaní bola postavená ako podmienka zo strany hostiteľov. "Bolo to podmienka, ktorá sa na prvý pohľad zdala ako podivná, my sme ju ale z hľadiska expertízy privítali pozitívne, pretože nikdy nie je na škodu, keď skúmanie vykonávajú dvaja nezávislí znalci. Ostatne, s pani kolegyňou som sa nakoniec na záveroch skúmaných dokumentov jednoznačne zhodol," vysvetľuje písmoznalec Jiří Valeška.

Od okamihu, kedy boli "pozývacie listy" poskytnuté českým expertom, bolo všetko zdokumentované fotograficky a videozáznamom, čo mal na starosti Milan Cikán. Práve on sa už skôr podieľal na vypracovaní metodiky využívania videotechniky v kriminalistickej praxi.

Je potrebné si uvedomiť, že sa písal rok 1992, a videotechnika bola po všetkých stránkach v začiatkoch. Kriminalistický ústav už ale vtedy túto novú metódu kriminalistickej dokumentácie používal, pri prebiehajúcej kriminalistickej expertíze to bolo však snáď prvýkrát. Avšak, práve tento druh dokumentu, ktorý dynamicky zaznamenáva priebeh akcie aj jej aktérov, mal neskôr mimoriadny dôkazný význam. Niečo podobné ale Rusi vtedy asi nepoznali. Preto tiež: "... len čo vzal kameraman kameru na rameno, prítomný ruský funkcionár začal namietať, že filmovanie nie je možné," poznamenáva Nechanický. "Oni si snáď mysleli, že sme si priviezli novinára". Chvíľku trvalo, kým pochopil, prečo je všetko zdokumentované na video.

Po niekoľkých hodinách skúmania a dokumentovania, kedy písmoznalec Jiří Valeška a jeho ruská kolegyňa Tatiana Moskvinová porovnávali podpisy pod oboma "pozývacími listami" so vzorkami písomností dovezenými z Prahy, bolo úplne jednoznačné, že podpisy všetkých signatárov na "pozývacom liste" sú pravé a tiež, že listiny sú pôvodné. Zaujímavým detailom bola napríklad zhrdzavená sponka na spisy, ktorými boli oba listy prvého "pozývacieho listu" zopnuté. Kto vie, kde boli listy celé tie roky uložené?

Z vrecka do vrecka

Listy napísané na papieri formátu A4 boli na dvakrát preložené do "vreckového" formátu A6, z čoho možno usudzovať, že boli transportované v listových obálkach formátu A6. Obálky však ku skúmaniu predložené neboli. "Z toho možno nepriamo usudzovať, že oba ,pozývacie listy' boli odovzdávané tzv. z vrecka do vrecka. Oficiálne dokumenty medzinárodného významu sú zaiste zasielané či odovzdávané v inej, formálnejšej forme," dopĺňa Jiří Valeška svoje poznanie. Pre zaujímavosť: List Kapkovho osobného listu bol vytrhnutý z bloku A4. Z toho možno zase usudzovať (spolu s tým, že bol napísaný na písacom stroji so slovenskou mutáciou), že bol písaný v zhone niekedy v priebehu stretnutí na Slovensku na jar 1968.

Zdroj: Úvodná časť osobného listu Antonína Kapka - zo znaleckého posudku Kriminalistického ústavu

​V spomenutom videodokumente uloženom v archíve Kriminalistického ústave je zachytená unikátna sekvencia hodnotenia záverov písmoznalcov. Na otázku svojho českého kolegu, ktoré podpisy považuje Tatiana Moskvinová za jednoznačné, táto hovorí: "Jednoznačne pravý je podpis Švestku, tam je zhoda markantov ideálna. Ak by som mala formulovať svoju profesionálnu mienku, tak druhý podpis, o ktorom nemám pochybnosti, je podpis Biľaka." Podobne hodnotila aj podpisy Kapka a Indru. Len pri podpise Koldera ruská písmoznalkyňa zmieňovala nie istotu, ale "najväčšiu pravdepodobnosť".

Skúmanie listov na pôde Generálnej prokuratúry RF v Moskve má svojim spôsobom nádych komiksu. Nie samozrejme z hľadiska dosiahnutého výsledku či odbornej výmeny názorov expertov oboch strán. Tí sa po odbornej stránke takmer stopercentne zhodli. Komickosť možno vidieť skôr v ťahaniciach okolo poskytnutia listov na skúmanie a v celkovej atmosfére, ktorá panovala na tejto významnej inštitúcii v onen inkriminovaný deň na jeseň roku 1992. Keď totiž skončila pracovná doba na generálnej prokuratúre, ruskí hostitelia sa začali z objektu postupne vytrácať, až tam nakoniec v jednej pridelenej miestnosti zostala len dvojica našich expertov (písmoznalec a fotograf), aby dokončili svoju prácu - a jeden ruský technik-laborant. A vo vrátnici vrátnik.

Je polnoc a "tajné" listy nie je komu vrátiť

"Bolo to veľmi dobrodružné," spomína Jaroslav Tichý. "Keď ubehla šestnásta hodina, čakali sme, kedy sa rozletia dvere, niekto nám zoberie dokumenty a vyženie nás na ulicu. Nič také sa ale nestalo. A tak som v pokoji, len s Jirkom Valeškom, krok za krokom, fotograficky dokumentoval všetko, čo bolo dôležité," hovorí po rokoch.

Už bola hlboká noc, keď kdesi v pivničnej fotokomore tamojšieho technika zahrievali ponorným ohrievačom vývojku a ustaľovač, aby Jaroslav Tichý mohol na mieste vyvolať filmy, a tak pre všetky prípady skontrolovať, či sú správne naexponované.

"No áno, ale keď sme niekedy hlboko po polnoci skončili, vznikol nám problém, komu tie vzácne listy vrátime. Nebolo totiž komu. Všetci išli domov. A tak sme ich tam nechali na reprodukčnom stole, kde som ich fotil, a vydali sme sa s Jirkom a s kolekciou zhotovených filmov a poznámok zo skúmania do hotela. Ešte dnes, keď si na to spomeniem, ťažko chápem túto absurditu," dodáva Jaroslav Tichý.

Cestou do hotela, hladní, unavení a možno aj v šoku, stretli tretieho kolegu, ktorý im išiel nočnou Moskvou naproti. "Nemohol som zaspať, mal som o nich strach," spomína Milan Cikán, ktorý, keď neskoro popoludní dokončil svoju prácu, odišiel s vyšetrovateľmi do hotela.

Znalecký posudok z odboru kriminalistickej techniky v trestnej veci proti obvinenému Vasilovi Biľakovi bol vypracovaný už v pokojnej atmosfére, v novembri 1992, v laboratóriách Kriminalistického ústavu. Jednoznačne potvrdil pravosť podpisov pätice vtedajších politických osobností pod tzv. "pozývacím listom". Teda aj Vasila Biľaka.

Potrestaný nebol nikto

Ako sme uviedli na začiatku, týmto článkom sme nesledovali, ako dopadlo vyšetrovanie hanebného skutku, ktorého sa dopustila pätica normalizačných politikov. Niekto im hovoril vlastizradcovia, avšak z hľadiska platného práva to tak jednoznačné označenie nie je. Ani jeden z nich totiž nebol za zradu proti československému ľudu potrestaný. Nepotrestaný zomrel vo februári 2014 aj posledný z pätice - Vasil Biľak. Mal 97 rokov.

"Vyšetrovanie prípadu sa neskutočne tiahlo a celý čas narážalo na veľké množstvo prekážok," spomína Pavel Bret, bývalý riaditeľ Úradu dokumentácie a vyšetrovania zločinov komunizmu. "Dôkazy o vine Biľaka, vtedy posledného žijúceho zo spomínanej pätica, sme poslali po rozdelení federácie do Bratislavy, ale ani tam neskončilo vyšetrovanie prípadu na súde," dodáva.

Slovami bývalého prezidenta Václava Havla sme začínali, na záver ešte jedna jeho úvaha týkajúca sa Vasila Biľaka: "... a mám ten dojem, že v skutočnosti to bol trkvas, obyčajný trkvas, a to bolo pre ten celý systém vtedy charakteristické, že vlastne vyniesol nahor takých trkvasov, ktorí neboli schopní ani na seba vziať tú kompletnú zodpovednosť a nejako ju tak zvláštne rozprestreli na celú spoločnosť ..."

Áno. Osobnú zodpovednosť. Alebo tiež osobnú statočnosť. To je to, o čo v tomto prípade ide najviac. Jedným z argumentov, kvôli ktorým vraj nebolo možné Biľaka postaviť pred súd na Slovensku (po rozdelení federácie), bola absencia znaleckého posudku, ktorý by dokázal, že Biľak pozývací list podpísal. "Tomu som sa musel srdečne smiať," hovorí Jan Hlaváček. "V čase, keď bol znalecký posudok expertmi kriminalistického ústavu spracovaný (1992), platil v Českej aj Slovenskej republike jeden právny poriadok. Je teda účelová lož, keď niekto tvrdí, že pre riadny proces neexistuje právoplatný znalecký posudok." Bolo to teda asi inak. Možno, že na Slovensku nebol záujem o Biľakovo potrestanie.

"Tak či onak, dnes už nie je koho potrestať, Biľak zomrel. Jeho stranícki kolegovia tiež. Vždy, keď sa ma pýtajú na tento prípad - a o to viac s odstupom času -, uvažujem o kategórii osobná statočnosť. Tá zrejme nezáleží na veľkosti svalov ani na inteligencii. Ale ak sa niekto postaví do čela - a je jedno, či partie chalanov, fabriky či dokonca štátu -, mal by túto vlastnosť, teda osobnú statočnosť, mať, aby mohol prijať aj zodpovednosť za svoje rozhodnutia a činy. Vasil Biľak bol podľa všetkého zbabelec. Preto sa tiež nikdy k svojmu podpisu nepriznal, aj keď mu bol formálne dokázaný vedecky korektným spôsobom," uzatvára Jan Hlaváček.

Newsletter

Prihláste sa na odber noviniek zo sveta politiky, ekonomiky a biznisu.

Pred zadaním e-mailovej adresy si prečítajte pravidlá ochrany osobných údajov a používania cookies. Súhlas na odoberanie noviniek môžete kedykoľvek odvolať.