Čierny štipľavý dym z horiacej ropy zamoruje celé okolie a páli v očiach. Len pár metrov od plameňov sú pritom domy, v ktorých ľudia normálne žijú. Ženy pred dverami perú vo vedrách bielizeň a okolo nich sa hrajú deti. Ropa tu horí už dva týždne, takže si zvykli na odporný zápach. Rovnako ako na asi dvadsať obhorených tankov a obrnených transportérov pozdĺž cesty či rozbombardované kasárne. Ako z iného sveta sa potom náhle vynorí palmový háj. Pri ňom stojí zničená tabuľa s anglickým a arabským textom: Welcome to Baghdad -- Vitajte v Bagdade.
V západných častiach mesta sa stále ozýva streľba zo samopalu, ktorú občas vystriedajú omnoho hlasnejšie výstrely z guľometu a ojedinele i nejaký výbuch. Cesty zatarasujú vraky rozstrieľaných a obhorených áut, väčšinou terénnych dodávok. V jednom z pozostatkov po osobnom vozidle zostala ešte obhorená kostra bez hlavy. Lebka leží tam, kde mali byť nohy vodiča. Strašný zápach prilákal veľa múch. Nikto si to však nevšíma.
Miesta posledných zrážok sa snažia obkľúčiť americkí vojaci. Odmietajú pustiť kohokoľvek dovnútra i von. "Stojte! Nepribližujte sa, pane. Otočte sa, prosím, a vráťte sa, pane!" kričí po anglicky americký vojak na vzdialenosť asi sto metrov na každého prichádzajúceho. Kúsok od západného brehu Eufratu sa ozval výbuch. "To sú len poslední pomätenci. Vojna sa skončila a Saddám Husajn vďaka Bohu tiež," komentuje situáciu asi štyridsaťročný Kusaj. "Máme obrovské zásoby ropy a žijeme ako žobráci," dodáva. "Saddám bol vrah a diktátor. Osobne zastrelil tisícky ľudí, ďalšie tisícky nechal zabiť. Zatiaľ čo my trieme biedu, on si žil v prepychu za miliardy dolárov. Veľa ľudí nechal zavrieť len preto, že si nechceli oholiť fúzy, väznil i deti," sťažuje sa Mahdí. Obaja sú plní nádeje, že nový režim prinesie výrazné zlepšenie ich životných podmienok. Obaja si však tieto zmeny predstavujú inak. "Potrebujeme rýchlo vytvoriť demokratickú irackú vládu, ktorá však bude úplne nezávislá od Ameriky. Chceli zvrhnúť Saddáma, a to sa im podarilo. No teraz už musia odísť. Neveríme Amerike," hovorí Mahdí. Podobný názor zastáva veľká časť Bagdadčanov.
Napriek tomu, že mnohé sochy Saddáma Husajna strhli, prakticky na každej križovatke či vládnej budove zostávajú obrie obrazy niekdajšieho vodcu. Raz ho zobrazujú ako usmiateho chápajúceho muža v palestínskom čiernobielom ručníku kafía, inokedy ako tvrdého vojaka v čiernych slnečných okuliaroch, ktoré musia nahnať nepriateľom hrôzu, a potom zase ako prísneho vládcu so zbraňou v ruke, ktorý nebude mať žiadne zľutovanie ani s domácim nepriateľom. Významnejším miestam dominovala jeho obria socha. Saddám stokrát inak.
Desiatky Iračanov potom stoja pred susediacimi luxusnými hotelmi Sheraton a Palestína, ku ktorým ich na bližšie než 200 metrov americké hliadky s obrnenými transportérmi nepustia. Mnohí chcú novinárov za veľké peniaze voziť po Bagdade, druhí len prosia, aby si mohli z ich satelitných telefónov krátko zavolať príbuzným alebo im aspoň poslať SMS. Z Bagdadu sa totiž teraz nedá iným spôsobom nikam dovolať.
V meste vládne úplný chaos. S výnimkou muezínov zvolávajúcich spevavým hlasom veriacich k modlitbe nefunguje prakticky vôbec nič. Elektrinou začínajúc a obchodmi končiac. "Chcel som otvoriť hotel, zohnal som i elektroagregát, ale nikto mi neprišiel do práce," sťažuje sa asi päťdesiatročný Salim, ktorý spravuje hotel Bagdad. Vo väčšine z mnohých miestnych hotelov je situácia podobná. Otvorených zostáva iba päť najluxusnejších, a tie sú beznádejne zaplnené novinármi. Kúpiť si jedlo a pitie je čoraz ťažšie a drahšie.
"Máme nové ceny. Čo bolo pred mesiacom, na to zabudnite," vysvetľuje majiteľ jedného z mála otvorených obchodíkov, prečo plechovka koly stojí dva doláre. Aj tak už má posledné dve, pár sladkostí a inak má všetko vypredané.
Najnovším koníčkom mnohých Bagdadčanov je rabovanie. Z vládnych, ale aj mnohých súkromných budov odnášajú všetko, čo im príde pod ruky. Prvé sa minuli cenné veci ako počítače, technické vybavenie alebo také potrebné elektroagregáty, nasleduje bežný nábytok či koberce a nakoniec aj kľučky od dverí. Bagdadom prechádza množstvo osobných aj nákladných automobilov preplnených nakradnutými vecami. Tí chudobnejší si ich odvážajú na oslích povozoch či malých kárach, ktoré sami tlačia. Ďalší si vezmú iba pár vecí do ruky. Pre múzeum je rabovanie už druhou pohromou. "Najprv tu urobili Saddámovi vojaci opevnenie a zbrojný sklad. Čo nestačili zničiť oni, to dokonali zlodeji," hovorí jeden z historikov pracujúcich v múzeu Muhsín Kadum a ukazuje na dva bunkre uprostred záhrady.
Zatiaľ čo cez deň je Bagdad aspoň živým mestom, i keď špinavou, páchnucou a občas nebezpečnou metropolou, v noci sa doslova mení na mesto duchov. Ulice sa prakticky okamžite vyľudnia, ľudia sa boja. S výnimkou fungujúcich hotelov a niekoľko málo ďalších budov sa ponorí do úplnej tmy.