Zmluvu z Nice podpísali ministri zahraničných vecí členských štátov EÚ 26. februára 2001, do platnosti však vstúpila až 1. februára 2003. Jej dve predchádzajúce sesterské zmluvy – Maastrichtská a Amsterdamská – sa snažili premeniť fungovanie európskych inštitúcií tak, aby bola EÚ schopná prijať väčšie množstvo členov. Ani jednej z nich sa to však do značnej miery nepodarilo a Zmluvou z Nice sa mali definitívne vyriešiť inštitucionálne a právne otázky, aby sa od roku 2004 Únia rozrástla o desať nových členov, čo bolo doposiaľ najväčším nárastom, aký kedy európska integrácia dosiahla.

Podpísaniu zmluvy predchádzala medzivládna konferencia, ktorá sa tiahla takmer celým rokom 2000. Tam si európski politici uvedomili, že zatiaľ žiadna z predchádzajúcich zmlúv neriešila váhu hlasov v Rade ministrov, ktorá bude musieť po pristúpení nových členov prejsť novinkami. Počet hlasov sa podľa zmluvy zvýšil, ale pre členské štáty s najväčším počtom obyvateľov poklesol. Slovensko vtedy získalo sedem hlasov. Zmeny sa nevyhli ani takpovediac európskej vláde, ktorou sa Európska komisia zvykne nazývať. Od roku 2005 vďaka Zmluve z Nice platí, že má vždy toľko komisárov, koľko je európskych členských štátov. Predtým mali napríklad veľké štáty komisárov aj dvoch. Zároveň sa posilnili právomoci predsedu EK, ktorý po novom mohol eurokomisára odvolať. Európsky parlament mohol mať podľa zmluvy najviac 700 europoslancov. V zmluve sa taktiež zaviedol prechod na kvalifikovanú väčšinu až v 29 oblastiach. Predtým v mnohých hlasovali zástupcovia členských štátov jednomyseľne, čím blokovali prijatie návrhov, lebo súhlasiť museli všetci. V mnohých citlivých politikách sa však kvalifikovanú väčšinu presadiť nepodarilo. Štáty si ponechali právo veta pri daniach, sociálnej politike alebo imigračnej a azylovej politike.

Zmluva z Nice obsahuje i prílohu, kde si členské štáty vymedzili ciele do budúcnosti. Tými boli napríklad zjednodušiť prijaté zmluvy či diskutovať o úlohe národných parlamentov.