StoryEditor

Odvážny scenár, slabí herci

01.11.2007, 23:00

Ministerka zahraničných vecí USA Condoleezza Riceová dala jasne na vedomie, aký vývoj súčasnej etapy palestínskeho mierového procesu administratíva prezidenta Georgea W. Busha očakáva.
Palestínsky prezident Mahmúd Abbás a izraelský premiér Ehud Olmert majú zorganizovať prípravné rokovania, na ktorých definujú hlavne prvky zmierenia. Náčrt konceptu má byť potom predložený medzinárodnej konferencii, naplánovanej na koniec novembra v meste Annapolis v štáte Maryland.
Riceová preukázala odhodlanie a duchaplne to dostala až do tohto bodu. Stojí však pred úlohou, aby sa nezopakoval Camp David z roku 2000. Vtedy sa Izrael a Organizácia pre oslobodenie Palestíny usilovali o dohodu, ktorú však zničila nová kríza trvajúca až doteraz. Konferencia v Annapolise bude v tom jedinečná, že jej výsledok má byť dojednaný vopred. Neisté je to, či ju budú aktéri vedieť uviesť do života.
Celý proces je založený na predpoklade, že do konca novembra (ak sa v tichosti už na tom nedohodli) obidve strany sporu uzavrú dohodu podľa takzvaného Plánu z Taby (2000), ktorý po neúspechu z Camp Davidu vypracovali neoficiálni vyjednávači. Plán počíta so stiahnutím Izraela do hraníc z roku 1967 (až na pár korekcií), zachová židovské osady iba v okolí Jeruzalema, ale zužuje koridor medzi Haifou a Tel Avivom asi na 32 kilometrov. Budúci palestínsky štát by za to dostal kompenzáciu v podobe izraelského územia, pravdepodobne v málo obývanej časti púšte Negev.
Zdá sa, že Izrael je pripravený odsúhlasiť neobmedzený návrat utečencov do palestínskeho štátu, ale zároveň tvrdohlavo odmieta ich návrat do Izraela. Podľa dôveryhodných správ je izraelská vláda ochotná odstúpiť (zatiaľ nedefinované) arabské štvrte Jeruzalema a uznať ho ako hlavné mesto palestínskeho štátu. Ak sa toto podarí, tak to bude revolučná zmena v myslení obidvoch strán.

Intifáda a nárast radikálneho islamu opätovne pripomenuli Izraelčanom a ich politikom, že ich štát je ohrozovaný zo štyroch nových hrozieb: Sú to malé skupiny, ktoré operujú z malých a mobilných základní na širokom teritóriu bez zemepisného vymedzenia. Po druhé, je to demografický problém, lebo ak nevzniknú dva štáty, tak v tom spoločnom budú Izraelčania čoskoro menšinou. Po tretie je to šírenie jadrových zbraní, najmä z Iránu a konečne štvrtou hrozbou je čoraz väčšia izolácia Izraelu nielen v Európe, ale aj v USA kvôli tomu, že verejnosť si myslí, že príčinou arabského nepriateľstva voči Západu je údajná neochota Izraela rokovať.
Súčasne platí, že silnejúci strach z Iránu vyvolal v arabskom svete zmenu priorít. Pre umiernené sunnitské štáty sa dominantný šiitský Irán stal hlavným strašidlom. Súbeh amerických, arabských, izraelských a európskych obáv vyživuje nádej, že dohoda medzi Izraelom a jeho arabskými susedmi by tieto spoločné "strachy" zmiernila.
Lenže... Účastníci rokovaní na obidvoch stranách majú doma mimoriadne slabú pozíciu. V Izraeli sa rozpadáva vládna koalícia a dôvera vo vládu je na historickom minime. Palestínskeho partnera nie je možné ani dobre identifikovať. V Gaze vládne Hamas, ktorý nie je ochotný uznať existenciu Izraela. Navyše nie je známe, za akú časť populácie na Západnom brehu Jordánu môže hovoriť Abbás.
Niekoľko arabských štátov deklarovalo ochotu uznať Izrael, keď sa vráti do hraníc z roku 1967. Uznanie Izraelu je však historicky považované za vecnú a nie politickú záležitosť. Vynára sa teda otázka, čo sa presne slovom "uznanie" myslí. Budú umiernené arabské štáty tlačiť na Hamas, aby prijal podmienky mierového procesu? Sú pripravené umiernené arabské štáty rozšíriť a posilniť malú skupinu odhodlanú k naozajstnému spolunažívaniu? Skončí uznanie Izraela neustávajúcu mediálnu, vládnu a osvetovú kampaň v arabských štátoch, ktorá opisuje Izrael ako nelegitímneho, takmer kriminálneho votrelca v regióne?
Ešte negatívnejšie budú dôsledky na rovnováhu síl vnútri arabského sveta. Stúpenci umiernenej línie tam za svoj úspech nebudú ani tak chválení, ako skôr obviňovaní za zradu arabských záujmov. Mierový proces sa preto prepojí so všeobecnejšími konfliktmi na Blízkom východe. Konferencia v Annapolise nemôže byť koncom procesu -- skôr by mala položiť základy novej, potenciálne nádejnej fázy, ktorá bude pokračovať po nástupe budúcich vlád.
Tento proces by sa však nemal riadiť americkým politickým kalendárom. Ak budú USA žiadať od arabských alebo izraelských priateľov, aby na svoje ramená vzali viac, než dokážu uniesť, hrozí riziko ďalšieho, ešte väčšieho neúspechu. Vedúca úloha USA s realistickými parametrami vzťahu s Izraelom a umiernenými arabskými krajinami je nevyhnutným predpokladom úspechu v Annapolise. Jej neprítomnosť veští slepú uličku a izoláciu USA.

Henry A. Kissinger, bývalý minister zahraničných vecí USA.
Copyright. 2007 I.H.T./iht.com
(Distributed by The New York Times Syndicate.)

menuLevel = 2, menuRoute = finweb/komentare-a-analyzy, menuAlias = komentare-a-analyzy, menuRouteLevel0 = finweb, homepage = false
05. máj 2024 00:28