Tŕnistá cesta Turecka do Európskej únie vyvoláva otázky, prečo nástojí na plnom členstve a neuspokojí sa s nižším stupienkom integrácie. Predstava vstupu 80-miliónovej ázijsko-európskej a prevažne moslimskej krajiny vyvoláva u obyvateľov EÚ obavy, ktoré potom ich vlády a zástupcovia v únii zaobaľujú do diplomatického jazyka. Vláda v Ankare odmieta kompromisy a nechce diskutovať o inom ako plnom členstve. Čo ak ho nezíska?
Turecku sa neoficiálne z Bruselu ponúkajú mnohé prvky plného členstva s výnimkou niektorých aspektov politickej integrácie, reprezentácie a rozpočtových práv i povinností. Tieto lákavé výhody však prechádzajú fázou prehodnocovania, čakajú ich tvrdé reformy. Filozofické princípy solidarity a zdieľania spoločných hodnôt sa riedia každou vlnou rozširovania a každým rokom spomaľovania konkurencieschopnosti únie vo svete. Nedá sa vylúčiť, že o desať rokov, keď by teoreticky Turecko mohlo dostať vstupenku, bude EÚ klubom rozhádaných dôchodcov.
Turkov však čaká vďaka globalizácii dekáda hospodárskeho rozmachu. V prospech Turecka hovoria relatívne nízke výrobné náklady a geografická poloha na rozmedzí Európy, Ázie a blízko Afriky. Turecko bolo do vypuknutia 1. svetovej vojny imperiálnou veľmocou. Po jej skončení prišlo o rozsiahle územia obývané príslušníkmi turkických národov. S Tureckom síce nechcú mať nič spoločné Kurdi, ale zato vysielajú do Ankary lákavé signály piati členovia dávneho Turkistanu -- Kazachstan, Kirgizsko, Uzbekistan, Tadžikistan a Turkménsko, nehovoriac o Azerbajdžane a moslimských národoch a kmeňoch v Zakaukazsku.
Viaceré z týchto postsovietskych republík majú sľubné perspektívy postavené na ťažbe kaspickej ropy a zemného plynu. Kazašský prezident Nazarbajev už sníva o spoločnom trhu, spoločnej mene i spoločnom zoskupení Únie stredoázijských republík. Ak by sa takáto únia vyvarovala chýb tej európskej, mohlo by sa z nej sformovať životaschopné spoločenstvo.
Čoraz viac kaspickej ropy sa bude dostávať k západným odberateľom cez turecké územie k Stredozemnému moru. Tento rok bola dokončená výstavba ropovodu z Baku do tureckého prístavu Džejchan. Turecku tým rastie úloha garanta bezpečnosti a je na to aj pripravené. Má vyše polmiliónovú moderne vyzbrojenú armádu a je členom NATO. Je moslimské, ale nie arabské ani fundamentalistické. Plní prísne normy demokratizácie požadované EÚ a dodržiava hospodárske kritériá EÚ a MMF. Stlačilo infláciu a výrazne zmodernizovalo riadenie hospodárstva. Irak sa síce nepremenil na výkladnú skriňu demokracie na Blízkom východe, ale oveľa svietivejším a zvonivejším výkladom je už Turecko.
EÚ má s Tureckom colnú úniu a tá zostane bez ohľadu na výsledky predvstupových rokovaní. Ak by ho nakoniec Brusel odmietol, dal by mu na útechu ďalšie privilégiá. Takto vybavené by sa Turecko síce hnevalo, ale zároveň usmievalo, pretože by sa mu otvorila brána k expanzii do východného susedstva, kde by bolo vítaným a dominantným hráčom.