Časť Slovákov nesúhlasí s naším členstvom v NATO. Dávajú o sebe vedieť napríklad počas prejazdu amerických vojsk Slovenskom.Marek Kmeť
StoryEditor

Alternatívy k NATO sú len zdanlivé

24.07.2017, 00:13
Stať sa štátom s medzinárodne uznanou, či dokonca garantovanou neutralitou, je v súčasnosti prakticky nemožné.

Za pár rokov sa nám výhody, ktoré ponúka naše členstvo v NATO, začali zdať samozrejmé. Nie je na škodu si ich pripomenúť. Sú minimálne tri – výrazne vyššia vojenská bezpečnosť za pomerne nízke náklady, možnosť spolurozhodovania o svetových bezpečnostných otázkach a príslušnosť do spoločenstva hodnotovo a kultúrne blízkych demokratických krajín, ktoré je pre nás stimulom ďalšieho napredovania.

V bezpečnostnom skleníku
Členstvo v NATO nás dostalo do spojenectva s 28 ďalšími štátmi a je popri EÚ jedinou existujúcou obrannou alianciou. Naším spojencom je aj najsilnejšia vojenská veľmoc súčasnosti – Spojené štáty. V rámci Severoatlantickej aliancie sme tak v bezpečnostnom skleníku, kde vonkajšie vojenské ohrozenia sú od nás zväčša vzdialené stovky kilometrov – až sa nám zdajú neskutočnými. Avšak existujú a my sa musíme podieľať na obrane vonkajších hraníc našej aliancie.

Vzhľadom na výhody spoločnej obrany si individuálne štáty NATO mohli v posledných rokoch dovoliť historicky nebývalo nízke výdavky na obranu vo výške približne jedno percento HDP, pretože prestali počítať s vojenským ohrozením. Áno, v roku 2014 bolo prijaté spoločné rozhodnutie tento podiel zvýšiť na dve percentá. No je to práve reakcia na reálne zhoršenie vonkajšieho bezpečnostného prostredia, nie „diktát NATO“.

Prostriedky nepôjdu do Bruselu, ale do našich vlastných ozbrojených síl, ktoré evidentne potrebujú modernizáciu. Je to veľa alebo málo? Švajčiarsko ako neutrálny štáty na tento účel vynakladá tri percentá HDP. Pritom Švajčiarsko je bohaté a reálna suma je tak niekoľkonásobkom slovenskej.

V 50. rokoch západné demokracie na obranu vynakladali sedem až desať percent HDP. V 80. rokoch to bolo štyri až sedem percent. V 90. rokoch, po skončení studenej vojny, sa dostali s výnimkou USA na úroveň dvoch až troch percent HDP. V tejto súvislosti nám však musí byť zrejmé, že žiadna samostatná slovenská obrana nám nedokáže garantovať takú mieru bezpečnosti ako členstvo v Severoatlantickej aliancii.

Rozhodovanie o nás
V rámci NATO sedíme za stolom s ostatnými spojencami a spolurozhodujeme o smerovaní tejto najväčšej svetovej vojenskej sily. Toto smerovanie vieme v primeranom rozsahu a pri kvalitnej diplomacii ovplyvniť. Severoatlantická aliancia doteraz neprijala kolektívne rozhodnutie, ktoré by bolo pre Slovensko nejako škodlivé. Ak by sme z NATO odišli, práve potom sa môže vyskytnúť situácia, že naši bývalí spojenci začnú v nejakej podobe z pozície vonkajšej moci rozhodovať aj o nás. Aliancia skutočne dokáže pomerne rýchlo prijať rozhodnutia o krokoch, ktoré ovplyvnia dejiny celých národov aj mimo NATO. Preto je dôležité, aby sme boli „vnútri“ a mali možnosť zasiahnuť.

Členstvo v Aliancii nás dostalo do úzkeho kontaktu s vyspelými západnými krajinami, ku ktorým sme sa chceli vždy zaradiť. Je to stimul pre našu vnútornú demokratizáciu a ekonomický rozvoj. Otvorene sa môžeme domnievať, že v prípade odchodu Slovenska z NATO či z Európskej únie a následného izolacionizmu by sa mnohé elementy predmodernej spoločnosti na Slovensku znova upevnili. Nevraviac o tom, že máme s našimi spojencami spoločné hodnoty slobody, demokracie či ľudských práv. Keď u nás niekto začne hovoriť o nejakej nezápadnej politickej a kultúrnej alternatíve pre Slovensko, mal by si najprv položiť otázku, či by on osobne naozaj chcel žiť mimo západného slobodného demokratického sveta.

Je zrejmé, že z členstva v obrannej aliancii vplývajú aj záväzky. Štát Severoatlantickej aliancie musí udržiavať primerané vojenské kapacity. To by sme však museli aj mimo NATO. Musí sa v prípade potreby účinne brániť. Spojenci prídu len na pomoc – nie bojovať za nás namiesto nás – o tom obranné spojenectvo nie je. Hoci v úpadkovej časti politického myslenia na Slovensku sa sem-tam objavujú názory nehodné samostatného národa, aby sme sa podriadili akejkoľvek väčšej sile, ak z nás sníme bremeno bojovať za samých seba. Takýmto postojom však popierame zmysel vlastnej národnej, štátnej aj občianskej existencie.

Máme tiež povinnosť pomáhať ostatným ohrozeným spojencom našimi vojenskými silami. Taktiež sa vyžaduje dodržiavať spoločnú dohodnutú politiku, ktorú sme však spoluformovali. Rovnako tak zúčastňovať sa na operáciách v krajinách, ktoré sa nám na prvý pohľad zdajú vzdialené, ako aj vystupovať jednotne s ostatnými spojencami na medzinárodnej scéne. A to aj vtedy, keď so spoločným stanoviskom nemusíme v daný moment na sto percent súhlasiť. To je však daň za existenciu v rámci každého spoločenstva, rodinou počnúc a nadnárodnou integráciou končiac. Keďže spoločná obrana poskytuje výhody synergického efektu, tieto obmedzenia a náklady sú pre nás nepomerne menšie než prínosy z členstva.

Alternatívna forma
V súčasnosti registrujeme hlasy volajúce po odchode zo Severoatlantickej aliancie alebo zo západného spoločenstva ako takého a po nejakej alternatívnej forme existencie. „NATO je militaristické, ako obranná aliancia predsa musí byť. Západ podniká vojenské dobrodružstvá v zahraničí, ženie nás do konfliktu s Ruskom,“ ozývajú sa takéto a podobné výkriky.

Aké sú teda alternatívy nášho členstva v NATO alebo spoločenstve západných krajín ako takých? Myslím reálne – dané nie rojčením o ideálnom usporiadaní sveta, ale pravidlami fungovania medzinárodného systému, mocenským potenciálom Slovenska a jeho geografickou polohou. Takisto skutočnosťou, že vo svete sú aj jednotlivci a celé štáty, ktoré nemajú problém použiť na realizáciu vlastných cieľov vojenskú silu bez ohľadu na akékoľvek vznešené deklarácie a ustanovenia medzinárodného práva. Alternatívy po prípadnom odchode z NATO a Európskej únie, teda odchode zo Západu, sú len dve.

Prvou je pokus o neutralitu, izolacionizmus alebo nezúčastnenosť. Zrejme v zmysle tézy, že keď nevieme podľa našej idealistickej vízie pretvoriť súčasnú medzinárodnú politiku a vôbec princípy medzinárodných vzťahov, dajme od všetkého ruky preč, a potom sa nás to nebude týkať.

Tu však treba povedať, že stať sa štátom s medzinárodne uznanou, či dokonca garantovanou neutralitou, je v súčasnosti prakticky nemožné. Jediným štátom s medzinárodne uznanou neutralitou je dnes Švajčiarsko a jediným s garantovanou Vatikán. V nie úplne jasnej pozícii je Turkménsko.

Rakúsko, Švédsko, Fínsko, Írsko sa formálne vyhlasovali za neutrálne krajiny. Aktívne však participujú na spoločnej obrannej a bezpečnostnej politike EÚ vrátane účasti na článku 42 odsek 7 Zmluvy o Európskej únii, ktorý zakladá medzi štátmi EÚ obranné spojenectvo. Sú tiež partnerskými krajinami NATO. Pokus o našu neutralitu by sa skončil asi v podobe neúčasti alebo mimoblokového statusu. Takže by sme sa ocitli nie v pozícii Švajčiarska, ale skôr Srbska a Moldavska – s perspektívou straty atraktivity pre investície a v ekonomickej a politickej izolácii sprevádzanej prinajlepšom stagnáciou hospodárskeho rozvoja. Navyše bez spojencov. A to, čo sa stáva takým krajinám, sme videli na Ukrajine v roku 2014.

Problémy s neutralitou
Neutralita či mimoblokový status ani neprinášajú tie dva efekty, s ktorými argumentuje väčšina ich zástancov v našich pomeroch. Rozhodne nám negarantujú nejakú imunitu pred dôsledkami medzinárodnej mocenskej politiky ani pred prípadnou agresiou niektorej cudzej mocnosti.

Nie sú zázračným kúzlom, ktoré nás samo osebe ochráni, ak sa nás nejaký „veľký stratég“ rozhodne obsadiť. Neutralita neznamená ani zrušenie armády a všetkých povinností spojených s jej vydržiavaním. Naopak, ako
osamotený štát by sme museli vynakladať na obranu omnoho viac prostriedkov, než sme nútení ako členovia aliancie.

Jednak z praktického hľadiska, lebo by sme sa nemohli spoliehať na pomoc spojencov, a potom aj na základe medzinárodného práva. To požaduje od neutrálneho štátu udržiavať dostatočné vojenské sily, aby ho nemohla obsadiť nejaká iná mocnosť a využiť jeho územie a zdroje na vlastné ciele, čím by neutrálnym byť prestal.

Žiaľ, v medzinárodných vzťahoch neplatí, že „ak sa nebudeme do ničoho miešať, nikto proti nám nebude nič mať a nič sa nám nestane“. Aj v dedinskej krčme sa obeťou útoku miestnych bitkárov stane skôr skromný dengľavý utiahnutý chlapec, ktorý sa osamotene krčí v kúte, než širokoplecí parobok sebavedomo sa zabávajúci s kamarátmi za vrchstolom. Teda podvedome vysielajúci kolektívne „signály odstrašenia“.

Druhou alternatívou je príklon k Rusku a prechod do ruskej sféry vplyvu. Pre nás by to však znamenalo pripojenie sa k spoločnosti, ktorá v súčasnosti poskytuje menej stimulov na spoločenskú modernizáciu než spolupráca so západnými krajinami. S vyššou mierou korupcie, nižšou ekonomickou úrovňou a autoritárskym politickým režimom. To všetko by sa prelievalo v takomto spojení aj na Slovensko. Rusko je navyše v globále vojensky a ekonomicky slabšie než Spojené štáty, Európska únia a NATO. Hoci vo východnej a sčasti aj strednej Európe sa môže javiť byť najväčšou vojenskou silou.

„Vymeniť“ NATO, EÚ a USA za spojenectvo s Ruskom je rovnaké, ako vymeniť stoeurovú bankovku za storubľovú. Navonok je číslo rovnaké, no reálna hodnota je nižšia. A načo vlastne by sme mali takto experimentovať? Aby jednotlivci, ktorí sa v demokratických pomeroch necítia dobre, mali zrazu pocit, že ochotou kolaborovať s cudzou mocou si vylepšia svoje sociálne postavenie a bude sa dať akosi voľnejšie obchádzať právo? Alebo aby boli zrazu na koni niektorí „alternatívni“ žurnalisti so svojimi bizarnými „geopolitickými“ teóriami?

Bezpečnostné garancie
Keby sme sa rozhodli napríklad len pre vystúpenie zo Severoatlantickej aliancie a zotrvanie v Európskej únii, negatívne následky by boli miernejšie, no v mnohom podobné. Bezpečnostné garancie poskytované EÚ sú zatiaľ slabšie než v NATO. Spolurozhodovanie v rámci Únie by nám síce zostalo, no účasti na druhom významnom fóre by sme sa sami zbavili, a pritom by sme aj tak na politike NATO v mnohom participovať museli. Či už cestou individuálneho partnerstva alebo v rámci rozvíjajúcej sa spolupráce medzi Úniou a NATO.

Ak by sme v snahe o akúsi osobitosť v postojoch k bezpečnostným otázkam začali pôsobiť ako obštrukčný element, teda stavali sa napríklad proti „západným intervenciám“ a rusofóbii, či dokonca boli vnímaní ako ruský alebo čínsky trójsky kôň, NATO i partnerské štáty v EÚ by nám to dali pocítiť.

Úvahy o tom, že odchodom z NATO alebo jeho rozpustením môžeme vytvoriť alternatívny svet, v ktorom by sa nevyskytovali hrozby vojen a metódy mocenskej politiky, sú ilúziami. Náš mocenský potenciál nestačí na to, aby sme si vyformovali pravidlá medzinárodného systému podľa nášho priania. Tie zostanú také isté ako pred naším „morálnym gestom“, len my budeme v horšej pozícii. Skúsenosť s Organizáciou pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe taktiež dokazuje, že bezpečnosť pre menšie štáty nie je možné dosiahnuť len „mäkkými“ prostriedkami kolektívnej diplomacie, ak absentuje skutočná – spoločná – vojenská sila.

Sieť štátov
Spoločná obranná a bezpečnostná politika Únie, čo by tiež bola istá alternatíva, nie je na úlohu garanta európskej bezpečnosti zatiaľ dostatočne rozvinutá. Musíme tiež priznať, že po očakávanom odchode Británie budú celkové vojenské kapacity krajín Európskej únie predstavovať len približne 20 percent vojenských kapacít NATO.

Preto po hypotetickom oddelení sa od Spojených štátov, ako požadujú niektorí antiamerikanisti, by krajiny EÚ museli prakticky okamžite zniekoľkonásobiť svoje výdavky na obranu. Bolo by predsa potrebné urýchlene nielen rozvinúť teritoriálnu obranu, ale získať aj strategické kapacity – jadrové zbrane, oceánske loďstvo, informačné a spravodajské prostriedky.

No aj tak by trvalo roky, kým by EÚ samostatne dokázala poskytnúť svojim členom takú mieru ochrany pred vojenským ohrozením ako dnes NATO so Spojenými štátmi ako hlavnou mocnosťou.

A ak by sme sa rozhodli rozpustiť alianciu bez náhrady, zrazu by sme boli v situácii, že v strednej a západnej Európe by sme mali sieť samostatných stredných a malých štátov – nebodaj rozvadených – a na východe Európy Rusko ako dominantnú vojenskú veľmoc.

Keď niekto navrhuje takéto riešenie, nemôže sa čudovať, že ho označujú za ruského agenta alebo užitočného idiota. Napriek všetkému je vystúpenie z NATO alebo jeho rozpustenie v časti intelektuálskych kruhov pomerne populárne. No riadiť zahraničnú politiku v reálnom medzinárodnom prostredí a s príslušnou zodpovednosťou za osud štátu a jeho občanov nie je to isté, ako viesť nezáväznú moralizujúcu diskusiu v knižnici alebo kaviarni.

Pravda, mnohí naši intelektuáli obľubujú pozíciu, keď podľa okolností a svojho momentálneho rozpoloženia slobodne kritizujú raz Rusko, raz USA, potom Európsku úniu, kedy-tedy Čínu a vyjadrujú sympatie k rôznym alternatívnym protizápadným diktátorom, ktorí sú momentálne „cool“. No posun takéhoto postoja na oficiálnu úroveň zahraničnej politiky by nám nepriniesol morálne oslobodenie, ale len slobodu nešťastného opitého bezdomovca, ktorý nemá k nikomu žiadne záväzky ani žiadnu zodpovednosť. Preto si myslí, že môže do noci vykrikovať všetky nespravodlivosti sveta. Neuvedomuje si pritom, že túto voľnosť má len preto, lebo nikomu nezáleží na tom, čo hovorí. A že aj toto jeho „privilégium“ bude zrejme len krátkodobé – dokiaľ ho nezadrží polícia alebo ho niekto fyzicky neinzultuje.

menuLevel = 1, menuRoute = slovensko, menuAlias = slovensko, menuRouteLevel0 = slovensko, homepage = false
20. apríl 2024 04:15