14.03.2017, 00:00

Žijeme na pokraji tragédie

Ľudia sa znecitlivujú, pretože nevedia uniesť bolesť, tvrdí psychiater Ján Ballx.

Ján Ballx
Zdroj: Pavol Funtál

Keď sme ho oslovili, vo svojom pracovnom diári si mohol pre nás zarezervovať voľnú kolónku až o dva týždne. Nakoniec sme sa predsa len stretli – v nedeľu večer na jeho bratislavskom pracovisku. S Jánom Ballxom, zriaďovateľom prvej privátnej psychiatrickej ambulancie na Slovensku so zameraním na psychoterapiu, sme sa však zďaleka nerozprávali len o depresiách.

Podľa Svetovej zdravotníckej organizácie sa má o tri roky depresia stať, spoločne s kardiovaskulárnymi chorobami, najčastejším ochorením. Oproti roku 2005 ňou trpí o 18 percent ľudí viac. Je to s ňou skutočne také vážne?
Mení sa klasifikovanie depresie a jej kritériá sa posúvajú. V minulosti, keď sa človeku niečo prihodilo a bol smutný, tak sme to za ochorenie nevyhnutne nepovažovali. Dnes už toto meradlo neplatí. Hromadu podnetov prichádzajúcich zvonku psychopatologizujeme. Technologizovaná spoločnosť je nastavená tak, že človek má ísť na hranicu svojich možností. Takže všetci žijeme pod tlakom, vlastne všetci sme v depresii. To, čo sa deje okolo nás, sa vo všeobecnosti nedá vnímať bez vážneho znepokojenia.

Na čo je dobré rozširovanie kritérií?
Pred tridsiatimi rokmi sme rozumeli slovu depresia v psychiatrii inak ako v súčasnosti. Pojem sa výrazne rozšíril. Podľa mňa sa tak deje s užitočným zámerom. Je dokázané, že neliečená depresia je, podobne ako fajčenie či obezita, rizikovým faktorom pre mnohé závažné ochorenia, a teda skracuje dĺžku života. Je pri nej drasticky zhoršená kvalita života.

Z akých zreteľov sa vychádza?
Od mája 2013 platí nová klasifikácia duševných porúch DSM-5. Pri nej zazneli hlasy, že dôvodom rozšírenia je vykazovanie poisťovniam. Aby psychiatri mohli obhájiť, že pomáhajú človeku, ktorý má nejaké životné starosti. Diagnózou depresia sa tak zdôvodňujú potrebné náklady na liečbu utrpenia.

Ale je to potom ešte depresia?
Koncept depresie sa rozširuje v rámci toho, do akej miery ignorujeme životnú situáciu pacienta. Zjednodušeným príkladom môže byť, že za depresiu začíname považovať úmrtie blízkeho človeka, stratu zamestnania alebo chudobu.

Čo možno považovať za limity?
Deskriptívny prístup diagnostiky sa zámerne nezaoberá príčinami poruchy, ale len tým, čo dokážeme zisťovať pomocou dotazníkov. Toto je súčasný vedecký trend. Túžime po objektivite aj za cenu straty individuality pacienta. Takýto prístup považujem za problematický.

V čom?
Dánska psychoterapeutka Hanne Hostrup používa výstižnú metaforu havarovanej lode. Keď ochorieme fyzicky alebo psychicky – plavidlo stroskotalo. Stroskotanie môže byť, paradoxne, záchrana a objavenie novej pevniny. Ak však stroskotanú loď nasilu zatlačí psychiater alebo psychoterapeut naspäť do rozbúreného mora, je už vážnou etickou otázkou, či ide o potrebnú pomoc.

Vy stojíte na ktorej strane?
Ako kedy. Mám pocit, že doba je horšia, než som ju vnímal kedysi. Možno je to tým, že starnem, možno tým, že mám klientelu, akú mám… Denne cítim znepokojenie. Myslím, že žijeme na pokraji spoločenskej tragédie a v globálnej humanitárnej katastrofe.

Nejde len o spomienkový optimizmus minulosti?
Sčasti možno. V istom ohľade si radikálne nerozumiem s kolegami a so systémom, som presvedčený, že psychiatria by mohla byť eticky zodpovednejšia.

Prečo sa stresujeme?
Hlavný problém je možno znecitlivenie. Ľudia sa znecitlivujú, pretože nevedia uniesť bolesť, ktorú rôznymi spôsobmi dostávajú dovnútra. Keby sme neznecitliveli, tak cítime aj vnútorné signály napríklad o tom, ako veľmi sme sami. Naše vnútorné prežívanie je pod mediálnym a sociálnym náporom a potrebujeme sa chrániť, tak či tak strácame slobodu aj intimitu.

A výsledkom sú úzkosti, depresie, psychózy...?
Áno aj. Ale aby náš rozhovor nevyznel, že ide o všetko vysvetľujúci koncept znecitlivenia. Paralelne je to v psychiatrii ako odbore. V experimente potrebujeme vytvoriť opakovateľné podmienky. Takže potkana strčíme do prázdnej klietky, vylúčime kontakt s inými zvieratami a prirodzené podmienky. To isté chceme principiálne robiť s pacientmi. Myslím, že takýto obrat paradigmy nastal už v 50. rokoch minulého storočia.

Čo máte na mysli?
Psychiatriu príliš ovplyvňovala psychoanalýza a dôraz na subjektívne viedol k nemožnosti ďalšieho vedeckého porozumenia. Potreba štandardizácie a validizácie jazyka psychiatrie, obzvlášť pre farmaceutický výskum, bola enormná.

Nenechajte sa obmedzovať

Tento článok je súčasťou exkluzívneho obsahu HN. Pokiaľ si ho chcete dočítať do konca, predplaťte si jeden z troch nasledujúcich balíkov

Cookies

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania HNonline.sk.