Nie je na Slovensku politika, ktorý by bol pod takým drobnohľadom ako dvojnásobný predseda vlády Robert Fico. Od spustenia projektu Demagog. SK v roku 2010 analytici overili viac ako stovku televíznych debát s Ficom, v ktorých sa v priemere mýlil v troch z desiatich výrokov.
Podpriemerný
Analýza výrokov predsedu vlády v diskusných reláciách ukazuje, že pravdu hovorí zriedkavejšie než je priemer medzi politikmi, a naopak, častejšie používa nepravdivé a zavádzajúce výroky. Z jeho vyše 1600 výrokov bolo v priemere pravdivých 59 percent, zavádzal alebo hovoril nepravdu v 28,5 percenta prípadov.
Fico často používa štatistiky a porovnania Slovenska s krajinami EÚ či eurozóny, v ktorých robí chyby. Nezriedka používa neaktuálne alebo neúplné dáta, nesprávne ich interpretuje či zlepší. Častým javom je aj opakovanie výrokov, ktoré boli už pred tým označené za fakticky nepresné.
Podľa dlhodobého porovnania 15 najčastejšie overovaných politikov od roku 2010 do konca roka 2015 boli v používaní faktov horší ako Fico už len jeho stranícki kolegovia Kaliňák a Paška. Smer je celkovo v porovnaní s ostatnými politickými stranami druhá najhoršia strana, hneď po SNS.
Ficove identity
Takmer každý siedmy výrok, ktorý za šesť rokov svojho fungovania Demagog. sk overil, povedal práve Robert Fico. Je to pochopiteľné, keďže od roku 2010 bol Fico dvakrát premiérom, počas pobytu v opozícii najsilnejším (a najhlasnejším) kritikom Radičovej vlády a dokonca aj prezidentským kandidátom.
Keď porovnáme Fica v opozícii, Fica v kresle premiéra a Fica ako prezidentského kandidáta, najpresnejšie argumenty používal súčasný premiér ako kandidát na prezidenta – až 65 percent výrokov obstálo konfrontáciu s faktmi. Naopak, ako opozičný politik hovoril pravdu najmenej – len v polovici prípadov a v každom treťom výroku nehovoril pravdu alebo zavádzal.
Tento rozdiel Fica ako kandidáta na prezidenta oproti Ficovi v opozícii môže byť spôsobený témami, o ktorých sa v prezidentskej kampani diskutovalo. Išlo predovšetkým o situáciu na Ukrajine a prezidentské právomoci, kde sa Fico nemýlil. Na témy nezamestnanosť a ekonomické ukazovatele Slovenska, kde si Fico rád prikrášľuje oficiálne údaje, dochádzalo len občasne.
Diskutuje rád sám
Neprekvapí, že Robert Fico je veľmi častým hosťom televíznych a rozhlasových debát. Podľa štatistík spoločnosti NEWTON Media bol len v tomto volebnom období od apríla 2012 do 24. januára 2016 v televíznom alebo rozhlasovom štúdiu až stokrát.
Častý výskyt v debatách je výborným tréningom, ktorý chýba mnohým opozičným politikom. Fico je sebavedomý diskutér, ktorý sa nebojí ignorovať nielen otázky a komentáre svojich súperov, ale aj samotného moderátora. Predseda vlády neváha dokonca zahriaknuť moderátora debaty s tým, aby ho nechal láskavo dohovoriť a reagovať.
Najobľúbenejším súperom Roberta Fica je on sám. Iba s moderátorom debaty diskutoval vo viac ako polovici prípadov (53). Ak už v štúdiu sedí oproti nemu partner do diskusie, je to takmer výhradne Ján Figeľ alebo Béla Bugár. Obaja mali tú česť 18-, respektíve 19-krát. Nezabudnuteľný je aj moment, keď v relácii V politike Fico diskutoval so svojím vlastným ministrom Žigom.
Ficove prešľapy
Koncom minulého roka sme zosumarizovali 15 najväčších neprávd a zavádzaní v roku 2015. Vo výbere sa objavili až tri Ficove významné faktické prešľapy. Navyše, premiér ich v uplynulom roku použil opakovane, a to napriek upozorneniam o faktickej nepresnosti týchto argumentov na našej stránke a v médiách.
Fico v roku 2015 niekoľkokrát tvrdil, že za jeho vlád sa nikdy nič neprivatizovalo. Nie je to však pravda, keďže prvá vláda Smeru ešte v roku 2010 privatizovala časť košickej teplárne. Počas druhej vlády boli navyše vytvorené podmienky pre budúcu privatizáciu Slovak Telecomu.
Priam absurdne pôsobí Ficove tvrdenie, že vláda nemá dosah na SPP, pretože bol sprivatizovaný. Tento opakovane použitý zavádzajúci výrok je nepochopiteľný, keďže druhá Ficová vláda ešte v roku 2014 získala 100 percent akcií matky SPP späť do štátneho vlastníctva. Tento krok prezentovala vláda a samotný Fico ako veľký úspech s tým, že štát získava „totálnu kontrolu nad cenami plynu pre slovenské domácnosti a pre malý a stredný sektor“.
Tretí vybraný výrok sa týkal utečeneckej krízy. Práve k tejto téme sa Fico v minulom roku vyjadroval najčastejšie. Fico znovu a znovu tvrdí, že Slovensku hrozí prijatie 50-tisíc migrantov, o ktorých vraj nič nevieme. Samotné číslo 50-tisíc momentálne vysoko prevyšuje počet azylantov, ktorých sme na základe povinných kvót povinní prijať (2287). To, že by na Slovensko malo byť privezených až 50-tisíc utečencov naraz, momentálne rozhodne nie je na programe dňa a podľa súčasného prerozdeľovacieho kľúča by si vyžadovalo zásadný násobný nárast v počte utečencov v Európe.
Väčším problémom však je časť tvrdenia, že o týchto „migrantoch“ vraj nič nebudeme vedieť. Výber azylantov by bol riadený normálnym administratívnym procesom, v ktorom by boli zapojení slovenskí úradníci a príslušné úrady s cieľom zistiť informácie a preveriť uchádzačov o azyl. Jednotlivých uchádzačov by individuálne posudzovali slovenskí úradníci už pred presunom na Slovensko a následne počas posudzovania azylovej žiadosti už počas pobytu na Slovensku.
Veľa bezpečnosti a ekonomiky
Fico často argumentuje bezpečnostnými rizikami a zameriava na ne podstatnú časť svojich diskusných vystúpení, ale aj aktivity ako premiéra. Do určitej miery je to pochopiteľné. Ako predsedu vlády je jeho úlohou koordinovať zahraničnú politiku a zaisťovať bezpečnosť krajiny.
V oblastiach školstva či zdravotníctva, ktoré v poslednom období rezonujú v spoločnosti, sme Ficovi od roku 2010 zaznamenali len dve desiatky výrokov. Ficove obľúbené témy sú najmä ekonomického charakteru.
Za dva roky stihol Fico až šesťkrát nesprávne tvrdiť, že Smer historicky zvýšil minimálnu mzdu z 358 na 380 eur a neskôr z 380 na 405 eur. Výrok opakoval aj napriek tomu, že ide o nepresnú a opakovane vyvrátenú informáciu. Nominálne aj relatívne rástla minimálna mzda v iných rokoch výraznejšie. Napríklad v roku 2009 až o 54 eur a v roku 2007 o 39 eur. V rokoch 2003 až 2007, s výnimkou 2006, rástla minimálna mzda na Slovensku vždy o viac ako desať percent.
Premiér s obľubou hovorí o jednom z najvyšších ekonomických rastov v eurozóne na Slovensku, bez ohľadu na to, čo hovoria aktuálne štatistiky. Dlhodobo nesprávne uvádza výrok o Slovensku ako krajiny s jedným z najnižších verejných dlhov v EÚ. V týchto (a iných) prípadoch hovoria oficiálne čísla Eurostatu iný príbeh.
Ficove stratégie
Strašenie divákov patrí do bežného repertoáru predsedu vlády. V poslednom období hovorí o azylantoch a moslimoch ako o možných teroristoch, v minulosti to bola napríklad hrozba veľkej vojny na Ukrajine.
Tento postup sa dá elegantne vysvetliť konceptom sekuritizácie a Kodanskou školou bezpečnostných štúdií. Z pozície politikov dáva zmysel rámcovať niektoré politické otázky ako bezpečnostné a prezentovať ich ako niečo, o čom sa nedá polemizovať. Táto stratégia zároveň môže slúžiť na zastretie iných, viac problematických oblastí.
Častou stratégiou je aj takzvaný súboj so slameným panákom, keď Fico vkladá svojim názorovým protivníkom do úst tvrdenia, ktoré nikdy nepovedali. V poslednom období je to napríklad, že celá opozícia a prezident Kiska súhlasia s prijatím kvót a príchodom utečencov na Slovensko.
V minulosti zase používal výroky, že jedinou ekonomickou alternatívou opozície voči Smeru je zvyšovanie daní, čo vraj ich predstavitelia otvorene povedali. Ani v jednom prípade Ficovi oponenti nič také nepovedali vo forme, ako uvádzal.
Problémom je aj Ficovo využívanie verejne neoveriteľných informácii v niektorých kľúčových výrokoch, keď odkazuje na „spravodajské informácie“, či už zo Slovenska alebo iných európskych krajín. Takéto diskusie pod pláštikom tajomstva vytvárajú pohodlný priestor na prezentáciu argumentov bez možnosti ich overenia verejnosťou či novinármi.
Po voľbách inak?
Robert Fico na seba v minulosti upozornil aj výrokom, že v roku 2014 už v politike nebude. V skutočnosti je aj v roku 2016 lídrom vôbec najpopulárnejšej strany pred voľbami a dá sa očakávať, že bez ohľadu na výsledok volieb bude výrazným aktérom politickej diskusie aj v nasledujúcich rokoch, pokiaľ on sám nerozhodne inak.
Podobne je to aj s Ficovou pravdovravnosťou. Napriek tomu, že premiér dlhodobo a často používa nepravdivé a zavádzajúce fakty na podporu svojich tvrdení, jeho popularite to zatiaľ, zdá sa, neuškodilo. Jeho diskusným oponentom sa doteraz nedarilo poukazovať na jeho chyby a zvýšiť tak ich cenu.
V poslednom čase však môžeme pozorovať rastúci záujem médií o faktický základ argumentov politikov a čoraz častejšie sa objavujú upozornenia na faktické problémy nielen Fica, ale aj iných politikov. Je možné, že rastúci záujem verejnosti vytvorí potrebný tlak aj na Roberta Fica, aby upravil svoj argumentačný štýl a spresnil svoje vystupovanie.