Spoločnosť nášmu súdnictvu dlhodobo neverí. Štatisticky táto nedôvera dokonca v minulom roku eskalovala do historických výšok. Kto za to môže?
Nedôvera má svoj pôvod v skúsenosti obyvateľstva. Za to, že existuje, môžu v prvom rade sudcovia. Tí ihneď po novembri 1989 zasadili do verejnej mienky predstavu, podľa ktorej za všetky zmanipulované spory a rozhodnutia za socializmu mohli okresné výbory komunistickej strany. Oktrojovaním predstavy o komunistickom diktáte si sudcovia zachovali nezávislosť od spravodlivosti, ako významnú zásadu do súdneho konania presadili „argumentáciu korunou“, dnes eurom. Verejnosť nie je slepá. Vidí aj počuje to, o čom si sudcovia myslia, že umne taja.
Takže 74 percent obyvateľstva vidí a počuje a 26 percent nie?
Pokladám za hrozivé, že napriek skúsenostiam zo súdnych siení ešte stále existuje viac ako pätina obyvateľov Slovenska, ktorí súdom veria.
Prieskum bol robený v čase, keď verejnosť vnímala kontroverzné správanie sudcu Štefana Harabina na najvyššom súde. Nie je práve on čiastočne zodpovedný za tento stav?
Príčiny súčasného stavu súdnictva vidím v ére dlho pred Harabinom. Masmédiá z neho vyrobili ružového slona v mravenisku. Scenár písali podľa Dobšinského. Draka nahradil zlý predseda najvyššieho súdu. Úlohu Lomidreva prevzali „dobrí a spravodliví“ sudcovia, ktorí bojovali s drakom za záchranu právneho štátu. V skutočnosti časť bojovníkov s Harabinom nebojovala za presadenie zákona, ale za svoju kontrolu nad súdnictvom. Nechcem romantizovať časy v súdnictve za jeho predsedníctva. No mediálna prezentácia diania veľmi pomohla tej časti antiharabinovcov, ktorým nešlo o nápravu justície, ale o miesta pri válove. Vieru vo výraznú očistu justície v dôsledku jeho odchodu z čela súdnictva pokladám za fatamorgánu, opiát pre naivných.
Ak nepomôže jeho odchod, čo teda?
Súdnictvo na Slovensku je vážne choré. Potrebuje rázny a rýchly zásah zo strany parlamentu, lebo súdnictvo nemá šancu, a asi ani vôľu samo sa ozdraviť. Naliehavo potrebuje skutočnú reformu. Zvýšenie právneho významu krajských súdov, aby stratili súčasné postavenie učiteľov opravujúcich písomné práce okresných súdov. Zníženie počtu sudcov Najvyššieho súdu SR, kde dnes sedí asi 90 sudcov, aby sa stal nepredstieranou baštou odbornosti. Reformy súdnictva sa však nedajú urobiť bez zmien ústavy.
Predsedníčka najvyššieho súdu, naopak, hovorí, že sudcov je u nej málo.
Ak za poddimenzovaný stav označíme 90 sudcov na najvyššom súde s tým, že naň urýchlene treba dosadiť desať, sto alebo najradšej tisíc nových sudcov, potom nenájdeme spoločnú reč. Za pár rokov sa počet sudcov na všeobecných súdoch zvýšil z 1200 na 1400 osôb. Kde sa to pozná, v čom sa to pozná? Naozaj poddimenzovaný je ústavný súd, ktorý už viac ako rok funguje iba s jedenástimi sudcami.
Mnohí za tento stav na ústavnom súde obviňujú prezidenta.
Prezident je momentálne vnímaný ako „lotor, ktorý nám svojvoľne a zlovoľne prekáža v ochrane ústavnosti“. Ak by mal byť niekto v skutočnosti zodpovedný za jedenástku na mieste trinástich, tak je to Národná rada SR, ktorá za kandidátov na sudcov ústavného súdu volila rýdzo politicky, bez ohľadu na odbornú pripravenosť.
Mal by vymenovať jedného zo súčasných kandidátov na post ústavného sudcu, poslancov Laššákovú alebo Mamojku?
Na Spolkovom ústavnom súde v Nemecku sedí šestnásť profesorov práva z osemnástich sudcov. Akademická kvalifikácia je daná povahou práce. Na našom ústavnom súde nie je jediný profesor a je tam jeden docent. Pri takomto rozložení odborných síl pokladám za obrovský prínos, ak sa sudcom stane profesor Mamojka. Nie je ústavným právnikom, čo ostatne nie je ani väčšina súčasných sudcov ústavného súdu.
V čom bola situácia iná v období, keď ste boli sudcom ústavného súdu vy?
Nemyslím si, že situácia bola vtedy iná kvalitatívne, no bola iná kvantitatívne. Z roka na rok sa zväčšuje, narastá bezohľadné, nekompromisné bezprávie. Nechcem byť melodramatický, ale viac ako emisie v ovzduší alebo utečenci na hraniciach Slovensko ohrozujú naši vlastní sudcovia. Je najvyšší čas biť na poplach.
Čo konkrétne robia naši sudcovia zle?
Mnohí sa správajú, ako keby ich najali za hrobárov právneho štátu. Keď sa medializujú problémy so sudcami, prakticky vždy vo vzťahu k deformáciám podnikania. No sudcovia negatívne ovplyvňujú celý národ, všetky žijúce generácie. Príliš často mrzačia ľudské životy, ruinujú ľudské osudy. Viete si predstaviť, aký úplne iný by bol život dieťaťa, ktoré živí iba jeho matka, ak by určovanie otcovstva nezabralo tridsať rokov? V civilizáciou dotknutej časti sveta ľudia spory o právo vyhrávajú na súdoch. Kto sa chce domôcť svojho práva súdnou cestou u nás, musí zvíťaziť nad súdom.
Skúste to konkretizovať.
Viacerí sudcovia sa dopracovali až tak ďaleko, že páchajú rozsudky nezlučiteľné s civilizáciou. Nepoznám názornejší príklad ako rozsudky o zmenkových úrokoch, ktorými súdy posväcovali denný „úrok“0,25 percent (teda ročný „úrok“ vo výške 91,25 percent) z požičanej sumy. Od nepamäti v práve platí, že s dobrými mravmi je zlučiteľný úrok, no úžera že je neprípustná. Naši sudcovia odobrili úžeru.
Takže o judicial heroes, podobne ako v Spojených štátoch, kde sú osobnosti z prostredia napr. najvyššieho súdu pre celú spoločnosť vzormi a „hrdinami“, nemôže byť na Slovensku ani slychu?
Sudca Najvyššieho súdu USA má obrovskú prestíž. Je bohom žijúcim medzi smrteľníkmi. Vyplýva to z amerického spôsobu života. U nás sa vždy účelovo deformoval pohľad na americký spôsob života, jednostranne sa zdôrazňoval význam dolára. K americkému spôsobu života patrí však nielen ocenenie dolárom a stav bankového konta, ale aj nemajetkové hodnoty. Poctivosť, pravdovravnosť, záväznosť daného slova. Obrovský význam má odborné renomé, ktoré sa nezapredáva.
Na to, aby sme zistili, či je niekto „zapredaný“, máme bezpečnostné previerky, nie?
Tie sú Potemkinovou dedinou našich čias. Vraj o nich má rozhodovať Súdna rada SR, no tá v skutočnosti nemá prístup k spisu o sudcovi vedenému Národným bezpečnostným úradom. Ten je podľa ústavy „jediným kádrovákom sudcu“, no zákon tábor kádrovákov rozšíril aj o policajný zbor a Slovenskú informačnú službu. Pomocou zákona sa rozširuje aj okruh osôb, ktoré môžu „kádrováci“ sledovať kvôli styku so sudcom. Ak sa napríklad na zastávke električky stretnem po tridsiatich rokoch so spolužiakom, ktorý je sudcom a dám sa s ním do reči, bude to dôvod, aby ma začala sledovať polícia, SIS aj NBÚ.
A čo nedávno prijatý etický kódex sudcov? Ani ten nepomôže?
Etický kódex nemá vyhliadku na úspech bez ohľadu na svoj obsah. Kódexy sú významné v eticky fungujúcej spoločnosti. Na Slovensku sú nezaujímavé aj zákony, ktoré by mali stáť nad etickými kódexmi. Na zabezpečenie funkčnosti súdnictva by mala slúžiť súdna rada. Tá na Slovensku uteká pred právomocou, ak nejakú dostane, a pre istotu radšej nijakú naozaj dôležitú nedostane.
Môžu politicky dosadení, prípadne politicky sympatizujúci sudcovia rozhodovať naozaj nestranne?
Sudcovia všade na svete sú politicky dosadzovaní a politicky sympatizujúci. Rozdiel je vo výberových kritériách. Keď sa v USA hľadá sudca najvyššieho súdu, republikáni hľadajú odborne najschopnejšieho člena alebo sympatizanta svojej strany. To isté robia v rovnakom čase demokrati. Rozhodujúcu úlohu má samoobmedzovanie politických strán, politická kultúra, ktorá vylučuje z hry diletantov. Na Slovensku nerozhoduje odbornosť kandidáta, ale prvky, ktoré by v štandardnom štáte rozširovali oči verejnosti, žasnúcej, že aj tak sa dá vyberať sudca.
V marci nás čakajú parlamentné voľby. Prinesú zmenu aj čo sa týka smerovania justície?
Parlamentné strany zjednocuje neexistencia vôle reorganizovať súdnictvo dokiaľ je to ešte možné. Pre každého politika je určite výhodné „mať v pohotovosti“ svojho sudcu, ktorý v prípade potreby, či už politikovej alebo jeho sponzora, nehľadí zbytočne na zákon a rozhodne tak, ako politik potrebuje. K tomu pristupuje neznalosť problematiky a nedostatočná invencia. Politické strany a ich lídri nielen že nechcú meniť súdnictvo tak, aby nastoľovalo spravodlivosť a uplatňovalo zákon, ale, obávam sa, že ani nevedia, čo by mali chcieť dosiahnuť.
Pomerne nedávno ste sa neúspešne uchádzali o funkciu sudcu Európskeho súdu pre ľudské práva. Dnes je to už pasé?
V Štrasburgu som sa pokúsil o splnenie sna. Nesplnil sa mi. Vďaka výberovému konaniu, ktorému som sa podrobil, som zároveň prišiel o niekoľko ilúzií o chode európskych inštitúcií. Podľa môjho názoru na Slovensku mali ľudia z Rady Európy vyhliadnutého „svojho človeka“, od ktorého sa očakáva hlas v prospech sťažovateľa v konkrétnom spore, na ktorý dôjde. Nikto iný nesmel uspieť. Tento pocit som nadobudol vlastnou skúsenosťou, na výsluchu odborníkmi osobitného podvýboru pre voľbu sudcov, z ktorých ani jeden nebol právnik.
Podobne neslávne ste dopadli s pokusom o opätovný návrat na pôdu ústavného súdu.
Náčelníci Smeru často obhajujú svoju voľbu kandidátov na sudcov ústavného súdu zdôrazňovaním, ako ich vyvolení spĺňajú ústavné podmienky kandidatúry. Pofidérnosť voľby neodhaľuje to, koho Smer zvolil, ale koho nezvolil. O zvolenie sa uchádzal profesor Ján Mazák, emeritný generálny advokát Európskej únie Ján Šikuta i známy ústavný právnik Peter Kresák. Každý z nich vie o ústavnom práve a relevantnom medzinárodnom práve viac, ako všetci kandidáti Smeru dohromady.
Prečo podľa vás neuspeli?
Lebo uspeli tí, ktorých „Smer uspel“. Pritom Smer podliezol latku minimálnych nárokov na ústavných sudcov. Ak by sa rovnakým spôsobom volila Miss Slovensko, potom by musela zvíťaziť najškaredšia súťažiaca. A organizátori by sa odvolávali na to, že má dve oči, nohy, ruky – čím sa teda odlišuje od ostatných súťažiacich? Od volieb kandidátov na ústavný súd prebieha na Slovensku úsilie o smerifikáciu ústavy. Na to chlapci z úzkeho vedenia vedúcej sily našej spoločnosti potrebujú iných, ako som ja. Svoju budúcnosť musím hľadať inde ako na ústavnom súde.