Čo sa vám ako prvé vybaví pri spomienke na 17. november?
Predovšetkým davy na Václavskom námestí a následne na Letenskej pláni. Mierumilovná nálada ľudí plná očakávaní, tolerancie a ohľaduplnosti.

V tých dňoch ste moderoval mítingy s desiatkami tisíc ľudí. Aký to bol pocit, keď to porovnáte s podstatne komornejším "podujatím“, akým je omša?
Ani som si to nepripúšťal. Dnes by som to už ani nedokázal. Tá atmosféra ma niesla, nepripúšťal som si, že hovorím k takej veľkej mase ľudí.

Keď ste sa všetci spoločne s trištvrte miliónom ľudí na Letenskej pláni pomodlili Otčenáš, vyvolalo to kontroverzné reakcie.
Zopakoval by som to znovu. Modlitbou som chcel odpovedať na požiadavku, aby dav odpustil policajtom, ktorí sa prišli ospravedlniť za zásah na Národnej triede. Najlepším riešením bolo vložiť to do modlitby "odpusť nám naše viny, ako aj my odpúšťame svojim vinníkom“. Otčenášom som chcel poukázať aj na to, že sloboda je veľký Boží dar.

Ľudia mali v súvislosti so zmenou veľké očakávania, čo sa podľa vás doteraz nenaplnilo?
Mnohé očakávania boli naivné. Záleží na každom z nás, ako budeme prispievať k zlepšeniu celkovej atmosféry. Každý musí začať od seba.

Čakali ste v tom období, že režim padne tak rýchlo?
V priebehu týždňa po 17. novembri som si ešte nebol celkom istý, že vtedajšie mocenské orgány nezasiahnu. Zlom nastal, keď vtedajší predseda federálnej vlády Adamec bol v Moskve a tam mu povedali, že do vývoja u nás nezasiahnu. To bol pre komunistov zlom.

Ako s odstupom času vnímate "zamatové“ vyrovnanie sa s komunistami?
Atmosféra nebola zrelá na iné riešenie. Vyrovnanie sa s komunistami nemalo vo vtedajšej spoločnosti veľkú podporu. Spätne vidieť, že to bola chyba. Pre ďalší vývoj boli najnebezpečnejší komunisti, ktorí v novembri odhodili stranícku legitimáciu a boli v ekonomických sférach. Tí okradli štát o miliardy. Hlavné zlo nebolo nezakázanie komunistickej strany, ale divoká privatizácia, ktorú mali plne v rukách.

Bolo to zlyhanie len elít novembra, alebo aj obyčajných ľudí, ktorí v nasledujúcich rokoch dali dôveru komunistom v politike?
Je to oboje, aj keď zodpovednosť elít je väčšia. Ich zlyhanie je aj v tom, že pri vzniku nových politických strán umožnili, aby do nich vstupovali aj pragmatici, ktorí v novembri odhodili stranícku knižku.

V tom čase ste mal možnosť vstúpiť aktívne do politiky. Zrejme neľutujete, ale nie je aj nedostatok morálnych autorít v politike dôvodom dnešného znechutenia ľudí z politiky?
Na politickej scéne chýbajú osobnosti, ktoré by boli morálnymi autoritami. Svoje rozhodnutie však neľutujem. Keby ľudia po čase videli vo vysokej politickej funkcii predstaviteľa katolíckej cirkvi, obrátilo by sa to proti samotnej cirkvi.

Ako sa zmenili ľudia za tých dvadsať rokov?
Ako veriaci viem, že človek je hriešny. Viem, že nikdy nebude raj na zemi, každý z nás bude musieť bojovať so sebectvom. V každom prípade, mnohé sa zmenilo. Vidieť väčšiu individuálnu iniciatívu veľkej časti jednotlivcov. Na druhej strane mi chýba väčšia ohľaduplnosť, prekáža mi izolovanosť niektorých vrstiev spoločnosti z dôvodu ich sociálneho postavenia.

Heslom Václava Havla bolo, aby "pravda a láska zvíťazila nad lžou a nenávisťou“. Podarilo sa niečo z toho naplniť, alebo šlo o naivné očakávanie?
Toto heslo rozhodne nebolo naplnené. Určite však nie je naivné, platí pre každú spoločnosť.