Bola v najlepších rokoch, keď ňou otriasla informácia o ťažkej chorobe. Pripravovala sa na smrť, no nakoniec dokázala darovať život. O živote s rakovinou sme sa rozprávali s Vierkou Dusíkovou, 43-ročnou matkou troch detí.

Kedy vám rakovina vstúpila do života?
Mala som 32 rokov a moje druhé dieťa malo pol roka. Diagnóza znela rakovina pankreasu, čo je ťažko zdiagnostikovateľný druh rakoviny. V piešťanskej nemocnici mi ju nevedeli diagnostikovať. Mala som šťastie, že som sa dostala do Bratislavy do nemocnice v Podunajských Biskupiciach. Spočiatku to vyzeralo na obyčajný zápal pankreasu. Po polroku neúspešnej liečby zápalov mi konečne zobrali vzorku z miesta, kde rakovina skutočne bola.
Kde podľa vás vznikol problém? Zanedbali ste starostlivosť o svoje zdravie?
Žila som veľmi zdravo, myslela som pozitívne. V tom čase mi však vážne ochoreli dvaja najbližší ľudia a ja som sa bála o ich životy. Choroba podľa mňa prepukla zo strachu a psychického vypätia.
Ako ste prijali informáciu o tejto diagnóze?
Bola to hrôza. Myslela som si, že rakovina je vždy konečná stanica. Dozvedela som sa to tri dni pred Vianocami v roku 1995 a myslela som si, že budú moje posledné. Hneď som volala manželovi, ten nevedel reagovať, prijal to s mlčaním. Všetci moji blízki však verili, že sa vyliečim. Boli mi veľkou oporou.
Váš život sa prevrátil naruby. Čo vás hneď po oznámení diagnózy čakalo?
Okamžite som musela ísť na operáciu. Tento typ rakoviny bol veľmi agresívny a ja som nemala na výber. Choroba zasiahla aj ďalšie orgány. O štyri dni som šla domov a hneď potom som nastúpila na rádioterapiu a chemoterapiu.
Ako ste ju znášali?
Veľmi zle. Absolvovala som ožiarenia, musela som ich prerušiť, lebo som strácala biele krvinky. Nastúpila som chemoterapiu, ale po dvoch dávkach som bola úplne odrovnaná. Manžel ma nosil na rukách, mala som len 35 kíl... Potom som požiadala o prerušenie liečby, odišla som z nemocnice na vlastnú žiadosť a vyhľadala som bylinkára. Riadila som sa podľa jeho pokynov -- pila som čaje, extrakty z bylín, prešla som na surovú stravu. Postupne som priberala a pomaly sa dostávala do normálu. Trvalo to jeden rok. Dôležité však bolo, že som bola úspešne zoperovaná.
Ako vyzeral rok po operácii?
Nefungovala som normálne. Bola som úplne bez energie. Dnes sa veľmi rada smejem, ale počas choroby mi úsmev zmrzol. Vrátila mi ho až jedna rovesníčka v ústave sv. Alžbety. Mala krásny humor -- čierny.
Kedy ste zistili, že ste zdravá?
Až keď som porodila zdravé dieťatko. Z chorého organizmu by dokonalý život nemohol vzniknúť. Vtedy som bola presvedčená, že som vyliečená.
Bola správa o tehotenstve šokom či radosťou?
Najskôr muselo byť zvolané lekárske konzílium. Lekári navrhovali prerušenie, jedine moja internistka, gynekológ a chirurg, sa zastali tehotnosti. Lekári mi povedali, že keď začne telo produkovať ženské hormóny vo väčšom množstve, tie sú schopné rakovinu v tele opäť prebudiť. Išla som do toho len preto, že už som nemala čo stratiť. Pôrod bol však strašný. Až narodenie úplne zdravého chlapca ma presvedčilo o tom, že som v poriadku.
Rozmýšľali ste nad tým, čo by ste spravili, keby sa choroba ešte raz vrátila?
Stále sa toho bojím. Pokiaľ by som zistila, že to mám na pľúcach alebo v hlave, možno by som uvažovala aj o eutanázii. A naopak, operácie prsníka by som sa asi až tak nebála. Ak sa rakovina diagnostikuje v jej začiatku, človek má veľkú šancu. Horšie je, keď sa na to príde neskoro a rakovina metastázuje do celého tela. Môj poznatok z onkológie je tento -- kto si doma poupratoval zásuvky a dal do poriadku listy vlastníctva, neprežil.
Ako ovplyvnila choroba váš dnešný život?
Mám slabú imunitu, takže každý vírus, ktorý okolo mňa prejde, chytím. Som skoro stále chorá. Kedysi som bola hyperaktívna, teraz nemôžem robiť veci, aké som robila predtým. Žiadne športovanie, extra námaha. Dnes nerobím veci, ktoré mi škodia. Pravidelne chodím na kontroly.