24.08.2017, 12:00

Šéf Divadla bez domova: Dohadovanie s úradníkmi je ťažšie ako práca s ľuďmi bez domova

Patrik Krebs začal s bezdomovcami pracovať pred viac ako 10 rokmi. Postupne sa k nim pridali aj iné vylúčené skupiny, napríklad telesné postihnutí, ľudia s psychickými chorobami či bývalí väzni. Zo začiatku nevedel, čo si má od divadla sľubovať a nepredpokladal, že sa im podarí zortvať toľké roky.

Šéf Divadla bez domova: Dohadovanie s úradníkmi je ťažšie ako práca s ľuďmi bez domova

Ak by ste mali opísať vaše divadlo v krátkosti, čo by ste povedali?

Sme divadlo, v ktorom hrajú herci a herečky, ktorí so sebou nesú veľmi silný príbeh. Väčšina nášho tímu sú ľudia bez domova, ďalej máme medzi sebou ťažko telesne postihnutých, ľudí s psychiatrickou diagnózou, bývalých väzňov, ľudí patriacich k národnostným menšinám. Tento životný background im dáva jedinečnú skúsenosť, ktorú sa snažíme posilniť a ukázať širokému publiku. Chceme ukázať, že títo ľudia nie sú takí, ako sa to väčšinou prezentuje, že túto spoločnosť vyciciavajú, ale naopak, že nám niečo môžu dať.

Ako sa s týmito ľuďmi pracuje? Je to celkom rôznorodé zoskupenie.

Samotná práca je inšpiratívna. S našimi herečkami a hercami sa pracuje veľmi dobre a dodávajú mi akúsi vyrovnanosť v dnešnom, mnohokrát komerčnom, často povrchnom svete.

Aký je rozdiel medzi režírovaním klasického divadla a tohto?

V niečom je úplne rovnaké - ide o prípravu predstavenia pre ľudí, ktorí by vďaka nemu mali zažiť istý spôsob katarzie. Je veľa podobných pracovných postupov, ale väčšina je jedinečných. Hlavne posilňovanie konkrétnych členov hereckého tímu, čo sa deje v bežnom divadle málokedy. Vychádzame z hercov a z ich naturálnej podstaty. Rozdielne je aj to, že naši herci majú často problémy s textami, najmä ak nie sú ich. Musia tú tému cez seba pretaviť, väčšinou tak text tvoríme spoločne.

V minulosti ste učili aj v New Yorku. Už vtedy ste mali niečo podobné v hlave? Vedeli ste, že nakoniec skončíte na Slovensku v takomto projekte?

Vôbec nie. Som učiteľ jazykov a učím celý život. Oficiálne popritom spolu s manželkou vedieme toto divadlo 11 rokov. Kedysi dávno som na vysokej škole múzických umení študoval  herectvo, takže divadlo bolo mojou súčasťou. Jedna z mojich profesoriek, ktorá ma vtedy učila dejiny divadla sa mi ozvala práve po návrate z New Yorku, že čo robím. Zavolala mi hneď v ten deň, ako som priletel a  jediné, čo som vedel bolo, že chcem ďalej učiť. Práve ona mi vtedy navrhla, či s ňou nechcem vyskúšať experiment, divadelne pracovať s ľuďmi bez domova. V tom čase sme nemali ani jasnú predstavu o tom, či to bude divadelné predstavenie alebo len niekoľko stretnutí.

Čo bolo hlavným dôvodom, prečo ste ponuku prijali?

Považoval som to za tak šialene zaujímavý nápad, že som to musel vyskúšať. Takúto možnosť dostane človek len raz za život. Predstavenie sme odpremiérovali v Bratislave a dopadlo to veľmi dobre. V tom čase sme neboli ani žiadnym občianskym združením a fungovali sme pod hlavičkou Proti prúdu, vydavateľa časopisu Nota Bene.

Dovtedy tu nič podobné nebolo?

Ja som o ničom nevedel, ani tu ani v žiadnej inej krajine. Až potom neskôr som sa dozvedel, že v tom čase, keď som bol v New Yorku tu bol podobný divadelný pokus s ľuďmi bez domova. Sčasti sa podaril, ale nepodarilo sa to udržať. Dnes už viem, že v projektoch s vylúčenými skupinami je vždy najzaujímavejšie začať, ale najťažšie je ich udržať.

Čo je najväčším problémom?

Tých problémov je veľa, ale vo všeobecnosti je komplikované udržať dobrý projekt a je jedno, o čo ide. V začiatkoch sme napríklad nemali ani organizáciu. Po dvoch rokoch sme založili občianske združenie a začali rozmýšľať nad tým, ako to formálne utiahnuť. Nevedeli sme, ako sa uchádzať o projekty, dovtedy som ani nevedel, ako má takáto žiadosť vyzerať. Zistili sme, že je to veľmi ťažké, ak robíte s tak nepopulárnou skupinou ľudí.

Aké boli reakcie okolia, keď ste začali?

Ľudia, ktorí nejaké predstavenie videli, reagovali vždy veľmi pozitívne. Ak to boli ľudia, ktorí nemali osobnú skúsenosť a museli o niektorých našich veciach rozhodovať, tak veľakrát to bol veľmi veľký problém. Ťažko si vedia predstaviť, ako sa robí divadlo s ľuďmi bez domova a prečo by taká vec mala vôbec existovať. Vo všeobecnosti chce s bezdomovcami robiť minimum ľudí a keď už s nimi niekto pracuje, tak drvivá väčšina práce je na úrovní základných životných potrieb - spánok, jedlo, hygiena, zdravotná starostlivosť. Je minimum organizácií a projektov, ktoré idú ďalej. My sa o to snažíme a podľa nás je aj toto pre život ľudí dôležité a patrí k základným potrebám.

Týmto ľuďom asi veľakrát chýba kontakt s človekom.

Samozrejme. Vzťahy sú to prvé, čo kolabuje, ak sa dostanú na ulicu alebo sa stanú zdravotne postihnutí. Všetci títo ľudia majú veľkú skúsenosť k izoláciou a s jej  opúšťaním. Ak sa z nej aj dostanú von, väčšinou nemajú kontakt so širokou spoločnosťou, ale len so sociálnymi pracovníkmi či ďalšími ľuďmi s podobným osudom. Ich hlas tak často ani neexistuje. Divadlo je jedna z možností, ako im ho dať.

Jedným z cieľov vášho divadla je práve odstraňovanie bariér medzi marginalizovanými skupinami a inými ľuďmi. Ako vnímate nálady na Slovensku voči ľuďom bez domova, zlepšuje sa situácia alebo naopak?

Je podľa mňa veľmi nesprávne hovoriť o všeobecných náladách.  Určite sa však zlepšuje vnímanie našich hercov. Pohľad ľudí, ktorí nás navštívili, je určite posunutý a objektívnejší. Keďže vždy po predstavení nasleduje debata, nie je to len o imaginárnom priblížení, ale aj o tom, že sa s nimi ľudia reálne zhovárajú.

Aké sú najčastejšie otázky ľudí? Čo ich zaujíma?

Veľakrát sú všeobecné, ako napríklad, prečo robia divadlo a ako dlho, ale niekedy sú tie otázky veľmi osobné a zaujímavé. Už sa nám veľakrát stalo, že to poodkrylo mnoho aj pre nás, ktorí s nimi robíme už dlho. Niektoré otázky sú však aj neuveriteľné, ako napríklad, či sú naozaj bezdomovci.

Akí sú vaši herci? Pociťujú vylúčenie?

Každý z nich je iný. Vo všeobecnosti sa však určite cítia na okraji spoločnosti a izolovaní. Veľakrát sú diskriminovaní a majú pocit, že ostatých ľudí nezaujímajú. Tieto negatívne veci sa práve vďaka divadlu môžu otočiť. Mnohí naši herci sú na ulici spoznávaní a ľudia, čo nás navštívili, na nich reagujú.

To sa stalo aj mne, keď som si nedávno kupovala Nota Bene od vašej herečky.

No vidíte. A keď im poviete, že ste ich videli v divadle, je to moment, z ktorého vedia títo ľudia žiť veľmi dlho.

Mali ste aj hercov, ktorí s vami začínali a žili na ulici, no postupne sa vypracovali?

V našom divadle sme mali viacerých hercov a herečky, ktorí svoju životnú situáciu významne posunuli. Napríklad si založili rodinu, s ktorou normálne bývajú a pracujú. Aj bezdomovectvo má veľa úrovní a vidíme, že aj keď je to stále človek bez domova, je niekde úplne inde, ako keď u nás začínal. Napríklad už  nebýva pod mostom, ale na ubytovni. Zlepšila sa mu hygiena, zjav, nájde si pravidelnú prácu či brigádu, má vzťahy.

Okrem bezdomovcov pracujete aj s inými vylúčenými skupinami. Bol to aj prvotný zámer?

Nie. Prvotný zámer ani nebol, ani vo sne by mi nenapadlo, že sa to tak rozbehne a že budeme fungovať roky. A tiež, že pribalíme ďalších zaujímavých ľudí. Napríklad s telesne postihnutými sme začali hrať asi po troch rokoch od fungovania divadla a bola to jedna z najlepších vecí, čo sme mohli urobiť. Nielen že to sú super ľudia, ale spojenie týchto osôb vytvorilo priestor na ďalšiu pomoc a za to si myslím, že by mala byť Nobelova cena. Naši ľudia bez domova sa totiž stali osobnými asistentmi pre telesne postihnutých. Takáto osobná asistencia má na Slovensku veľmi úzky profil, robí to veľmi málo ľudí a málo to robí dobre. Niektorí naši herci sa toho naozaj zhostili perfektne a robia to dlhé roky.

V minulom roku bola dosť intenzívnou témou utečenecká kríza, ktorá ešte stále rezonuje. Máte alebo mali ste aj takýchto hercov?

Áno. Viac ako rok s nami skúšal a hrával Areš z Iránu. Po slovensky vedel máličko, ale bol veľmi šikovný.

Ako ste túto tému vnímali?

Pre mňa téma utečencov na Slovensku bola len mediálna a v praxi takmer vôbec neexistovala. Aj to, čo sa ohľadom toho deje, je pseudo-problém. Máme tu minimum ľudí zo zahraničia a je jedno, o aké národy ide. Dejiny Slovákov sú dejiny emigrácie a premiestňovania sa a sme jedna z krajín, ktorá má najväčší dlh voči svetu. Takisto zovšeobecňovanie ľudí na základe náboženstva je cesta do pekla. Aj medzi kresťanmi máme dobrých a zlých a takisto medzi napríklad moslimami.

Stretli ste sa aj u vás v divadle s nejakými predsudkami či strachom voči Arešovi?

Áno. Najprv nastala otázka, ako sa s ním budeme rozprávať. Nevedeli sme nič o Iráne či perzskom jazyku. Ten strach trval dovtedy, kým sme spolu nezačali pracovať. Jeden z najlepších liekov na homofóbiu a strachy z neznáma je konkrétna skúsenosť.

Získali ste cenu Art for peace, ktorou súčasťou bola finančná odmena 10-tisíc frankov. Ako ste ju využili?

Začali sme s divadlom cestovať po Slovensku. Navštívili sme napríklad utečenecký tábor v Gabčíkove alebo pri Žarnovici, ktorý už neexistuje.

Prečo práve utečenecké tábory?

Chceli sme si vybrať väčšinou oblasti, kde kultúra a divadlo vôbec nechodia. Vytypovali sme si vtedy asi osem oblastí, kde boli okrem utečeneckých tábor, napríklad aj rehabilitačné stredisko pre drogovo závislých či zariadenie v Žákovciach, kde žijú ľudia bez domova.

Aké miesta ste ešte navštívili?

V priebehu rokov sme hrali na viacerých zaujímavých miestach. Niekoľkokrát sme navštívili  psychiatrickú liečebňu v Pezinku, hrali sme vo väzení alebo na úrade vlády za premiérky Ivety Radičovej. Tiež sme vystupovali v mnohých divadlách po Slovensku a asi štyrikrát sme boli v malej dedinke Nitrica, keďže sa snažíme chodiť aj do oblastí, kde je toho minimum. Vystúpili sme aj v zahraničí, v psychiatrických liečebniach v Čechách, v Poľsku, Nemecku či Slovinsku. Práve Slovinsko je zaujímavé, keďže tam pred štyrmi rokmi vzniklo divadlo, ktoré robí tiež s ľuďmi bez domova.

Čerpali inšpiráciu od vás?

Áno, odovzdali sme im know-how, založili divadlo a teraz organizujú festival podobne ako my.

O čom je váš festival?

Je to jediný festival bezdomoveckých divadiel v Európe. Teraz v novembri to bude 11. ročník. Opäť tu prídu hrať aj Slovinci, ale aj hostia z Maďarska, Poľska, Česka a po prvýkrát prídu Francúzi s ľuďmi, ktorí pracujú v sex-biznise.  Tiež by malo prísť divadlo z Fínska, ktoré pracuje s ľuďmi s psychiatrickými pacientmi. Minulý rok sme mali 15 divadiel.

Aké ďalšie projekty v súčasnosti chystáte?

Veľkou úlohou je pre nás momentálne udržanie si nášho divadelného priestoru. Momentálne fungujeme v Pisztoryho paláci, kde sme viac ako štyri roky a v týchto dňoch máme podpísať novú zmluvu. Zatiaľ sa tak však nedeje, hoci poslanci odhlasovali jej predĺženie. Je to vždy veľká výzva, zohnať peniaze na splatenie nájmu aj iných nákladov na bežné fungovanie. Ďalším naším cieľom je vystúpiť vo väznici v Ilave, no je veľmi ťažké sa tam dostať. Taktiež pracujeme na európskych projektoch.

Ako je to na národnej úrovni?

Na medzinárodných projektoch je to veľmi dobré, naopak u nás to je zlé. Dostávali sme minimum podpory a minimum spolupráce od domácich subjektov. Tento rok je prvým rokom, kedy realizujeme projekt pod hlavným mestom, za čo sme veľmi šťastní. Druhý rok tiež spolupracujeme s Bratislavským samosprávnym krajom a zdá sa nám, že sa podmienky zlepšujú. Chceli by sme, aby to bolo lepšie aj so Starým mestom, pod ktorý patrí aj palác, kde skúšame, ale tam je čo dobiehať.

V čom je problém?

Napríklad komunikácia s úradníkmi. Tí nie sú nadšení, že naša organizácia skúša v Pisztoryho paláci. Povedali nám to aj priamo a tiež sa to ukazuje na forme komunikácie. Zdá sa mi však, že poslanci sú naklonení, ale dohadovanie s oficiálnym vedením a bežnými úradníkmi je ťažšie ako samotná práca s ľuďmi bez domova. Snažíme sa však o zlepšovanie komunikácie a veríme, že v budúcnosti budeme vedieť vzájomne pochopiť prácu jeden druhého a najmä spojíme sily, aby sme mohli čo najviac spolupracovať.

Ktoré organizácie, ktoré pracujú s marginalizovanými skupinami, by ste ešte vyzdvihli?

Nedá mi nespomenúť Proti prúdu, vydavateľa Nota Bene alebo Vagus, ktorý taktiež pracuje s ľuďmi bez domova. Ďalšou výbornou organizáciou je Stopa, ktorá sprostredkúva ľuďom bez domova prácu. Čo sa týka umenia, tak asi najznámejším je divadlo Z pasáže v Banskej Bystrici, kde hrajú herci s mentálnym postihnutým alebo Tiché iskry, kde hrajú nepočujúci. Na Slovensku existuje veľmi veľa perfektných projektov, ale bohužiaľ je len málo takých, ktoré sú podporované samosprávou alebo štátnou správou a ak áno, tak nie dostatočne. Väčšine projektom podľa mňa nepochopiteľne hádžu polená pod nohy. Čo sa týka zahraničia tak zaujímavou organizáciou je Rozkoš bez rizika z Česka, kde sú ľudia pôsobiaci v sex-biznise a minulý rok v rámci festivalu nám zorganizovali veľmi zaujímavú prednášku o sexuálnej asistencii pre telesne postihnutých. To bola vlastne prvá prednáška na túto tému na Slovensku.

Sekcia Globálne vznikla v rámci projektu Svet medzi riadkami, ktorý v spolupráci s HN realizuje mimovládna organizácia Človek v ohrození a Katedra žurnalistiky na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského. Projekt spolufinancuje SlovakAid.



Cookies

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania HNonline.sk.