01.08.2017, 00:00

Demokracia a stabilita nemajú alternatívu

Je čas hovoriť o nových výzvach. Tými sú jednoznačne vyššie mzdy a lepšie pracovné podmienky.

Robert Fico
Zdroj: Pavol Funtál

Na otázku „ako si dnes na Slovensku žijeme“ odpovie určite každý inak. Subjektívne hľadisko je v prípade kvality života rozhodujúce a prirodzené. Navyše, ja sám som vždy hovoril, že z čísiel sa nikto nenaje. Existujú však objektívne a nespochybniteľné údaje o celkovom hospodárskom a sociálnom zdraví krajiny a mojou povinnosťou ako predsedu vlády je o nich hovoriť. Aj preto, lebo politická opozícia vo svojich hodnoteniach vystupuje a priori kriticky a zameriava sa takmer výlučne na negatíva. Teší ma aspoň to, že som v poslednom čase zachytil aj v radoch samotných žurnalistov výzvy k objektívnejšiemu hodnoteniu reality.

Prepisovanie histórie
Takže: Slovensko má dnes demokratickú a stabilnú vládu, so všetkými pozitívnymi dôsledkami, ktoré z toho vyplývajú. Hospodársky sa nám darí a v mnohých ukazovateľoch prepisujeme históriu slovenskej ekonomiky. Zahraničnopoliticky sa hlásime k nášmu členstvu v Európskej únii, k záväzkom voči spojencom a pokiaľ sa začne v Únii vytvárať takzvané jadro, hlbšie integrujúce najvyspelejšie krajiny Európy, chceme byť jeho súčasťou.

Za ekonomickú situáciu na Slovensku nechám chvíľu hovoriť čísla. V júni sme dosiahli historickú evidovanú nezamestnanosť na úrovni 6,9 percenta. Veľmi dobre si pritom pamätám obdobie prvej Dzurindovej vlády, keď sa táto cifra šplhala k dvadsiatke – 19,79 percenta v januári 2001.

Ak si odmyslíme dobrovoľne nezamestnaných a početnú skupinu Rómov s vlastnou predstavou o zdrojoch obživy, je zrejmé, že sme dospeli do nového štádia – kto pracovať chce, prácu si nájde. Vyvstali pred nami paradigmaticky nové otázky: Ako zaplniť takmer 62-tisíc miest, ktoré evidujú úrady práce? Ako zabezpečiť zamestnancov vo viacerých kľúčových odvetviach slovenskej ekonomiky, kde už dnes chýbajú?


Je čas hovoriť o nových výzvach – tými sú jednoznačne vyššie mzdy a lepšie pracovné podmienky. Pretože pre ľudí nie je podstatné mať len prácu, ale mať aj prácu za dobrý plat.

Deficit verejných financií klesol vlani na rekordne nízkych 1,68 percenta HDP. Blížime sa k historickému okamihu, kedy Slovensko dostane vyrovnaný rozpočet. Slovenskí i zahraniční analytici nám prognózujú ďalší ekonomický rast.
„Sociálne nožnice“ sú pritom na Slovensku stále otvorené najmenej z krajín Európskej únie. Pred vládou stojí v oblasti hospodárstva jasná úloha – pretaviť čo najviac tieto historické ekonomické úspechy do peňaženiek ľudí.

Vláda kompromisu
Dovolím si povedať, že táto vládna koalícia má na to všetky predpoklady. Vznikla ako vláda historického kompromisu, keď našli k sebe cestu niekdajší urputní politickí rivali. Aj z ekonomického pohľadu musel sociálno-demokratický a ľavicový Smer nájsť dohodu so stranami, ktoré skôr tiahnu doprava. Doterajšia spolupráca vládnych strán však hovorí jasne. Nielenže sú schopné spolupracovať, ale sú schopné popri zápisoch do ekonomickej histórie zvládať aj historické politické výzvy. Jasným dôkazom toho boli Mečiarove amnestie.

Aj preto som presvedčený, že dokážeme ďalej hľadať kompromisy vo všetkých politikách a do konca volebného obdobia posunieme Slovensko dopredu. Vláda totiž okrem iných vecí disponuje niektorými atribútmi – je demokratická, stabilná a vypočítateľná. To, čo by sa inokedy mohlo javiť ako banalita, je obrovskou výhodou v dnešnom turbulentnom svete, plnom neistoty a spochybňovania demokracie ako najvhodnejšieho spoločenského zriadenia.

Slovenská vláda je demokratická, a to tak spôsobom vzniku, ako aj prejavmi vládnutia. Vznikla na základe vôle ľudu, vyjadrenej v demokratických voľbách, kedy sa spojili strany, ktoré nad týmito výsledkami vyjadrili rešpekt a zodpovednosť. Naopak, vysoko nedemokratické bolo volanie médií i dnešnej opozície po okamžitých ďalších voľbách či po akejsi úradníckej vláde, ktorá by však nijako nerešpektovala rozhodnutie ľudí. Vyhrážky, brutálny mediálny nátlak či pogrom na sociálnych sieťach najmä voči menším koaličným partnerom boli alarmujúce a jasne ukazovali, ako môže cielený tlak úzkej skupiny ľudí ohroziť rozhodnutie celej spoločnosti.

Kto je naozaj hrozbou
Podobný postoj dnešnej opozície sa však dal očakávať už pri pohľade na volebnú kampaň. Smer-SD šiel do volieb s dvoma jasnými a pozitívnymi prioritami – bezpečnosťou a zvyšovaním životnej úrovne, spojenej so sociálnou pomocou mnohým skupinám obyvateľov. Tieto dve témy aj dnes veľmi dobre vystihujú to, čo občania od štátu očakávajú. S čím však šla do volieb opozícia? S krvavými očami a s jedinou tézou – spôsobom všetci proti jednému poraziť Smer. Na túto hru naskočili a potom z vlastnej iniciatívy vytáčali do extrémnych otáčok slovenské médiá.

Jedinou ich otázkou bolo: Pôjdete po voľbách so Smerom, áno alebo nie? Odpoveď určovala osud respondenta. Úplne im unikol fakt, že Smer zastupuje obrovské množstvo voličov, ktorí nie sú žiadnymi občanmi druhej kategórie a niet jedinej príčiny ich ostrakizovať a vystavovať verejnému posmechu. Pre toto svoje zaslepenie médiá i opozícia absolútne prehliadli skutočné nebezpečenstvo pre Slovensko, ktoré sa najprv plazivo a dnes už na dennom svetle hlási o slovo. Toto slovo, zahalené hnedou ideológiou a zelenými tričkami, má jednoznačný verdikt – koniec slobody, koniec demokracie, koniec spolunažívania v spoločnom európskom dome a úplný ekonomický rozvrat krajiny.

Odkrytí fašisti
Fašistická strana totiž pochopila, že už nemusí skrývať svoje skutočné ciele ani ich pôvodnú politickú motiváciu. Všetky kauzy ako udelenie „dobročinných“ šekov so sumou 1488 eur, spochybňovanie holokaustu či velebenie nacistických vodcov jednoznačne ukazujú, že fašistické korene a inšpirácia tým najhorším z najhoršieho je politickou DNA najvyšších predstaviteľov slovenských extrémistov.

Národ, ktorého jedna z najsvetlejších historických chvíľ svitla 29. augusta 1944 vyhlásením Slovenského národného povstania, si chcú bezostyšne podmaniť fašistickými pozdravmi „Na stráž“ či relativizovaním nacistických zverstiev. Na zmätenie pojmov potom sľubujú veci, ktorých naplnenie by znamenalo úplný hospodársky rozvrat krajiny.

Netreba však imagináciu, keď máme rovno pred očami skutočnosť. Banskobystrický kraj zverili občania pred štyrmi rokmi práve fašistickému lídrovi. Mnohí v nádeji, že nezamestnaní asociáli naozaj dostanú do rúk krompáče a lopaty a pôjdu opravovať cesty, že na župnom úrade nebude rodinkárstvo, že sa kraj pod vedením „nepolitikov“ bude rozvíjať. Výsledok? Kraj prišiel o vyše 20 miliónov eur z eurofondov, pretože župan načierno zamestnal vlastnú ochranku.

Dva dni v týždni trávim cestami po slovenských regiónoch, aby som mal presný obraz o tom, ako ľudia žijú a aké problémy riešia – ale ani raz som v Banskobystrickom kraji nenatrafil na skupinu asociálov, opravujúcich krompáčmi a lopatami župné cesty (a že by teda bolo čo opravovať). Na krajskom úrade zamestnal župan rodinu, kamarátov i verchušku svojej partaje a od zamestnancov si nechal posielať „desiatky“ na vlastný účet ako nefalšovaný feudál.

Stačí táto ilustrácia vlastného prístupu k moci ako dostatočný príklad toho, čo by pre Slovensko znamenal nástup fašistov k moci na celoslovenskej úrovni? Je to paradigmatická hrozba – nie dočasné zhoršenie životnej úrovne či ekonomických parametrov, ale úplný rozvrat demokratického spôsobu života, na ktorý si Slovensko zvyklo ako na štandard.

Okresné spolky
Demokratické strany nesú v tomto prípade obrovský, neodňateľný kus zodpovednosti za ďalší vývoj v krajine. Opoziční lídri akoby nepochopili, že nezmyselné napádanie vlády štyrikrát za deň iba ženie vodu na mlyn extrémistom. V očiach ľudí nebudú všetky ich pseudokauzy dôvodom, pre ktorý by ich volili. Krikľúnskym a šašovským štýlom politiky len povzbudzujú v očiach obyvateľstva presvedčenie, že politici sa vedia len hádať, urážať a osočovať, ale problémy ľudí ich nezaujímajú. Ako môže formovať dôveru v demokratický systém opozícia, ktorá dennodenne bez akýchkoľvek dôkazov vykrikuje, že vládna koalícia kradne, že politici berú úplatky, že v zmysle akéhosi vyššieho cieľa (rozumej pošpinenia vlády) netreba rešpektovať zákony, a že štátne inštitúcie nepredstavujú žiadnu autoritu? Práve naopak – táto deštruktívna politika marí vieru ľudí v spravodlivosť a sociálny štát a dáva za pravdu tým, ktorí tvrdia, že zmeniť treba celý systém. Teda odstrániť demokraciu.

Pamätníci mi dajú za pravdu, že s bývalým premiérom Mikulášom Dzurindom sme si v politike nikdy nič nedarovali a boli sme veľmi tvrdými a nekompromisnými súpermi. Napriek tomu sa mi niekedy cnie za časmi, keď predmetom politického súboja boli najmä riešenia a prístup k nim. Keď vládna koalícia a opozícia dokázali napriek vyhroteným vnútropolitickým postojom nájsť základnú zhodu v zahraničnopolitickom smerovaní Slovenska. Dnes ma doslova mrazí, keď od lídra opozície, ergo tieňového premiéra (a europoslanca!) počúvam tvrdošijne opakovanú tézu, že Slovensko nemusí ísť do jadra Európskej únie, pretože to nie je žiadna prvá liga, ale len okresný spolok. Nuž teda, keď sú Nemecko a Francúzsko pre pána Sulíka okresným spolkom, ku ktorej krajine sa chce ekonomicky, sociálne i politicky približovať? Obávam sa, že taká krajina, ktorej kvality by boli postačujúce pre jeho ego, jednoducho neexistuje.

Zadrhnuté koliesko
SaS sa od začiatku formovala ako protestná blogerská strana, ktorá kritizovala na všetkých frontoch. Stala sa však živým potvrdením toho, že krikľúňom nestačí len ponúknuť miesta vo vláde, pretože im chýbajú skúsenosti a predovšetkým zodpovednosť. Výsledok ich krátkej misie poznáme – pád vlastnej vlády a predčasné parlamentné voľby. V tejto optike sa veľmi dobre javí jedna z typických vlastností SaS a jej vodcu – nepoučiť sa zo svojich chýb ani za nič a nástojiť na svojom s umiernenosťou tvrdohlavého decka. Tak ako SaS dodnes obhajuje svoje rozhodnutie položiť vlastnú vládu, tak je úplne zrejmé, že všetky tie nebezpečné reči o Slovensku mimo jadra EÚ nie sú len frázami, ale strana by ich pri moci naozaj zrealizovala.

SaS bola poslednou nádejou pre tých, ktorí ju spočiatku vnímali ako stranu ekonómov. Dnes je jasné, že ani z tohto pozlátka neostalo nič. SaS opustil jej hlavný ekonóm (pretože „nesúhlasí s postojmi predsedu“) a jej vlajkovú loď, ekonomický bonus, potopil niekoľkými blogmi mladý ekonóm, ktorý si dal tú námahu a uvedené čísla prepočítal. Pravdaže, nebola by to SaS, aby sa namiesto ospravedlnenia a definitívneho spláchnutia svojho odvodového kolieska, ktorým mátožila ľudí ešte pred siedmimi rokmi, nevydala do boja za vopred stratenú vec. Požiadala o ďalšie analytické prepočty, ktoré odkryli hrozbu miliardového deficitu navyše v prípade zavedenia bonusu.

V situácii, keď vládna koalícia stráži verejné financie ako zodpovedný hospodár a každý rok znižuje deficit verejných financií, príde „alternatíva vlády“ s projektom, ktorý v nich vyrába miliardovú sekeru. SaS jednoducho zlyhala na všetkých frontoch a aktuálne ťaží len zo zúfalého stavu zvyšku opozície.

Opozičné zúfalstvo
Pretože nad ním sa naozaj dá už len zaplakať. O predsedovi štvorčlennej strany OĽaNO je škoda povedať vetu, snáď s jednou výnimkou: odkedy uskutočnil svoj šialený nápad nechodiť do parlamentu (teda na svoje pracovisko), parlament pracuje o tri levely svižnejšie, konštruktívnejšie a kultivovanejšie. Ešte aj ostatní poslanci OĽaNO, keďže sa nemajú pred kým predvádzať, vystupujú umiernenejšie a vecnejšie. Nič viac nevystihuje „prínos“ Igora Matoviča pre slovenskú politiku ako rokovanie parlamentu bez jeho prítomnosti.

Keďže post parlamentného gašpara ostal po tomto tragikomickom odchode uprázdnený, okamžite sa oň prihlásili ďalší kandidáti, uznávajúci princíp „čím väčšia mediálna senzácia, tým lepšie“. Najväčšími konkurentmi sú zjavne predseda kresťanskej a konzervatívnej (!!!) strany KDH, ktorý chráni slovenských producentov mlieka tak, že výsledok ich práce vylieva v priamom prenose do kanála. Väčšie pohŕdanie prácou ľudí len ťažko hľadať. Ten druhý, podľa dokumentov Ústavu pamäti národa vekslák, priekupník s heroínom a spoločník budúcich mafiánskych bossov, stráca vo svojej videoprodukcii akékoľvek zábrany. Odfotí na trati vagón naložený drevom a dá k tomu status, že aha, takto smeráci kradnú drevo. Neuveriteľné, čo stačí na lacné zaujatie publika.

Pre niekoho úsmevná, pre Slovensko však mrazivá predstava je vytvorenie vlády z týchto strán, ktorú spolu s ďalšími vykresľovali po voľbách médiá ako jedinú možnú „slušnú“ alternatívu pre Slovensko. Pri pohľade na to, čo tieto strany vystrájajú nielen voči vláde, ale aj samy voči sebe, je hraničiace s istotou, že šesťkoalícia pod vedením SaS by dnes dávno neexistovala a Slovensko by sa potácalo v politickom chaose.

Demokracia a stabilita
Vraciam sa oblúkom na začiatok – Slovensko má dnes demokratickú a stabilnú vládu. Sme rešpektovaným partnerom, bez akýchkoľvek výhrad zo strany medzinárodného spoločenstva. Sľubovať demokratickej krajine demokraciu je presne to isté, ako zdravému človeku, že ostane zdravý. Bez pocitu ohrozenia je tento stav braný ako samozrejmosť, a tak to aj má byť. Pri pohľade na dnešnú turbulentnú Európu i svet však považujem za veľmi dôležité povedať: pokiaľ budem predsedom vlády, úroveň demokracie na Slovensku sa nikdy nezníži. Dostali sme od ľudí mandát, aby táto krajina žila v pokoji, bola akceptovaným členom európskeho spoločenstva a životná úroveň ľudí sa trvalo zvyšovala. To bude prioritou vlády do konca volebného obdobia – čo najviac pretaviť nesporné ekonomické úspechy Slovenska priamo do života ľudí, garantovať ich bezpečnosť a demokratické zriadenie.

Cookies

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania HNonline.sk.